Palestínski pastieri pásli od rána do večera ovce spolu s kozami. Večer kozy od oviec oddeľovali. Ovce zostávali vonku, kozy zatvárali do úkrytu. Kozy totiž na rozdiel od oviec nemajú vlnu, ktorá by ich zohrievala a chránila pred nepriaznivým počasím. Ovce vlnu majú, preto môžu zostať pod holým nebom. Hreje ich ich biely kožúšok a vedomie, že pastier je s nimi, takže im nehrozí nijaké nebezpečenstvo.
Z Ježišovho rozprávania vyplýva, že teplým bielym rúchom, v ktorom by sme sa mali dostaviť pred Pána, sú skutky lásky. Každé náboženstvo učí, že pre spásu sú potrebné. Ešte aj Egypťania vkladali do hrobov k múmiám papyrusové zvitky, ktoré mali v podsvetí slúžiť ako písomné potvrdenie, že nebohý počas svojho života vykonal mnoho dobrého. Pán Ježiš nás však pozýva k ešte hlbšej reflexii. Kresťan nekoná skutky lásky preto, aby mohol jedného dňa stretnúť Spasiteľa. Koná ich preto, lebo Spasiteľa už spoznal v ľuďoch, čo potrebujú našu blízkosť a pomoc.
V životopise sv. Martina sa spomína, že svätec sa o kresťanstvo začal zaujímať už ako dieťa. Vstúpil aj medzi katechumenov. V tom čase však bolo bežné, že veriaci ľudia odkladali svoj krst aj o celé desaťročia. Sviatosť zmierenia totiž nebola taká dostupná ako dnes. Ľudia sa dávali krstiť až pred smrťou, pretože sa báli, že by sa ešte mohli dopustiť zla, ktoré by ich navždy odlúčilo od spásy. Martin mal asi osemnásť rokov, keď počas jazdy na koni vo veľkej zime uvidel nahého žobráka. Bolo mu ho ľúto. Mečom rozťal svoj plášť a polovicu mu daroval. Nasledujúcu noc sa mu žobrák zjavil vo sne a poďakoval mu. Martin spoznal, že muž, ktorého obdaroval, bol sám Pán Ježiš. Vtedy si uvedomil, že Ježiš nie je Bohom, ktorý by ho čakal až vo večnosti, ale Bohom, ktorého stretáva vo svojich blížnych. Možno stačí uvedomiť si túto skutočnosť, aby aj naše kresťanstvo dostalo tú správnu dynamiku.