28. nedeľa cez rok

Svet plný sebectva, krívd a pokazených vzťahov je dôsledkom hriechu. V biblickej tradícii sa rozšírila predstava o konci tejto kultúry a počiatku nového obdobia v dejinách ľudstva. Obrazom nového počiatku sú proroctvá o hostine, pri ktorej zasadne ľudstvo k spoločnému stolu. Ježiš často hovorí, že Božie kráľovstvo je už tu, lebo on považoval za Božie kráľovstvo sám seba. Je predsa Emmanuel, Boh s nami. Hostina sa teda musí stať našou realitou.

Možno vás v Ježišovom podobenstve prekvapila otvorenosť Božieho kráľovstva. Je tu pre všetkých, dokonca aj pre zlých. Tí, čo nie sú jeho súčasťou, sa ho zriekli dobrovoľne. Vyhovárajú sa na prácu alebo si myslia, že niečo hodnotnejšie si zadovážia obchodovaním. Mnohí reagujú na pozvanie agresívne. Bránia sa, akoby im účasť na hostine mala vziať niečo dôležité.

Kľúč k pochopeniu je v závere, vo veršoch o človeku, ktorého vyhodili, lebo nemal vhodné rúcho. V gréčtine je tu použité slovo ἔνδυμα (endyma), ktoré prekladáme ako odev. Stačí však toto slovo vysloviť s trochu iným akcentom, aby sme počuli veľmi podobné slovo ἔνδημα (endéma). To označuje vnútornú politiku, spôsob myslenia a konania, ktorý je pevne, akoby zákonom, stanovený.

Šaty sú obrazom vnútorného postoja, ktorý musí byť prispôsobený charakteru podujatia. A aký charakter má Ježišova hostina? Je to kráľovská svadba. Čo to znamená, to nám Pán ukázal vo svojom veľkonočnom tajomstve, keď dal svoj život z lásky. Voláme to „Baránkova svadba“. Pri nej je Pán tým, kto hosťom umýva nohy a obsluhuje ich. Je nielen hostiteľom, ale rozdáva sa aj ako pokrm. Na tejto hostine sa nepatrí vyberať si vyššie miesta, lebo by mohol prísť niekto dôležitejší a zažili by sme poníženie. Naopak, pri Ježišovej hostine vyhráva ten, kto sa posadí na miesto úplne posledné. Pán ho iste poctí, lebo príde a povie mu: „Priateľu, postúp vyššie, toto posledné miesto patrí mne.“

Kto nie je ochotný zaodieť sa takýmto myslením, bude na hostine s Ježišom vyzerať ako hlupák, ako nešťastník, ktorý chce v jednom momente lietať lietadlom a zároveň sa aj plaviť loďou. Skutočne šťastní nebude len tým, že prídeme na správne miesto. Dôležité je aj to, či sa tam srdcom cítime byť doma.

27. nedeľa cez rok

Boli sme milo prekvapení, keď sme si pred dvoma týždňami uvedomili, čo znamená Božie pozvanie pracovať v jeho vinici. Minulú nedeľu toto pozvanie zaznelo opäť, lenže Boh sa už na nás neobracal ako na robotníkov. Dal nám pocítiť, že sme jeho dedičmi. Aj to bolo fantastické, lebo sme si uvedomili, že tak ako vinič rastie a dozrieva, aj my musíme napredovať v živote s Bohom, ktorý nás prijal za svojich, pozná našu nedokonalosť, no je s nami božsky trpezlivý.

Pomaly začíname chápať, že v Božích očiach práca vo vinici nie je remeslom, ale vášňou. Tak ako vinica odpovedá na prácu človeka úrodou, človek odpovedá na Božiu starostlivosť láskou a dobrotou, ktorá má byť ovocím jeho života. Dnes sa na nás Boh obracia ako na správcov, čiže na ľudí, ktorí už majú všetko jeho bohatstvo vo svojich rukách. V Božom svete sa však nič nekončí tým, že sa človeku zverí nejaká hodnosť alebo moc.

Vo františkánskej rodine sa traduje príbeh o bratovi Pacifikovi, ktorý mal ešte počas života svätého Františka pri modlitbe videnie. Bol uchvátený do neba a videl tam mnoho prázdnych trónov. Jeden z nich bol vyšší a slávnejší než ostatné. Žiaril a bol ozdobený všetkými drahocennými kameňmi. Pacifikovi bolo povedané, že je to trón, na ktorom kedysi sedel anjel Lucifer, no pre svoju pýchu ho musel opustiť, aby na ňom jedného dňa mohol zasadnúť pokorný František.

Žijeme obklopení Božou láskou. Dostali sme všetko, čo potrebujeme, aby sme plnohodnotne žili realitu Božieho života – života, ktorý je krásny a dáva zmysel. Nenechajme si túto šancu pretiecť ako vodu pomedzi prsty.

26. nedeľa cez rok

Pomaly prichádza čas mladého vína a práca vo vinici je témou aj dnešného nedeľného evanjelia. Tentoraz Ježiš nehovorí o robotníkoch ako pred týždňom. Hovorí o synoch. Ich práca by mala byť ovplyvnená silnou motiváciou: vinica bude v budúcnosti patriť im. Nič však nie je samozrejmé. Zo života vieme, že deti sa často správajú nepochopiteľne. Jeden je drzý a odvráva, hoci si plní svoje povinnosti, druhý oslovuje otca titulom „pane“, sľubuje poslušnosť, no vinica mu je ľahostajná.

V ktorom z týchto bratov nachádzame seba? Ak si myslíme, že sme „tretí syn“, ktorý odpovedá otcovi ochotne a koná podľa jeho slova, sme v ilúzii. Úprimne uznajme, že v našom vnútri vyhráva raz ten, ktorý neúprimne sľubuje plnenie Božej vôle, aby mal od neho pokoj, inokedy sme tým, ktorý ju plní, ale nie bez hundrania a trucovania.

Podstatnou myšlienkou podobenstva je skutočnosť, že v Božích očiach sú obaja muži „synmi“. Sú ešte deťmi. Budú rásť a dozrievať tak, ako rastie a dozrieva víno. Boh je láska a láska je trpezlivá. Náš rast sa začína objavením skutočnosti, že sme deťmi Nebeského Otca. To nie je malá vec. Svätý František hovorí, že ak sa staneme synmi a dcérami Nebeského Otca, budeme konať aj jeho skutky. Odtiaľ, hovorí svätý František, je už len krôčik k tomu, aby sme boli snúbencami, bratmi, sestrami a matkami samého Pána Ježiša. To je krásny cieľ i skutočný zmysel nášho rastu a dozrievania.

25. nedeľa cez rok

Keď Mária Magdaléna stretla vo veľkonočné ráno Ježiša, zdalo sa jej, že je to záhradník. Nebol to celkom omyl. Celý príbeh dejín spásy sa začína v záhrade, ktorú Boh vysadil a človeka stvoril, aby ju „obrábal a strážil“ (Gn 2,16). Vzkriesený Pán nám opäť otvoril dvere do reality, ktorú sme stratili hriechom.

V Božích očiach je vykúpením to, že sme späť v Božej záhrade. Odmenou pre tých, ktorí sa nechajú povolať, nie je nuda. Boh chce, aby si pracoval a namáhal sa. Je to pre teba dobré. Dôležité je, že dáva tvojej práci zmysel. Jeho prítomnosť z nej robí niečo krásne. Svojou prácou buduješ spolu s ním Božie kráľovstvo. Posväcuješ svet, ktorý sa vďaka tebe mení na stratený raj.

Mnohí sa pokúšajú stvoriť raj okolo seba inak: bez práce a bez Boha. Práve oni robia zo sveta neznesiteľné miesto. Skôr či neskôr by sa mali presvedčiť, že kto nevchádza bránou, je zlodej a zbojník (Jn 10,1–2). Sú hlúpi, lebo brána je doširoka otvorená. Pán neustále vychádza a volá nás, aby sme vstúpili. Prosí a nalieha. Stačí trocha dobrej vôle. V rozprávaní o robotníkoch a pánovi vinice však vidíme, že ani v raji nebude človek šťastný a spokojný, ak si v srdci nevybuduje dôveru v Boha a žičlivosť voči druhým. Je to dobrá výzva na týždeň, ktorý je pred nami.

24. nedeľa cez rok

Franz Kafka hovoril, že dobrá kniha nás musí zobudiť tak, ako úder do hlavy. Ak nemá takú silu, nezaslúži si, aby sme ju čítali. Evanjelium je v tomto zmysle dobrou knihou. Poriadne vyrušia napríklad slová o tom, že každému treba odpustiť. Taký postoj nebol nikdy vnímaný ako spravodlivosť. Židia i dnes čítajú v Talmude, že ak sme dobrí voči tým, ktorí sú zlí, zachovávame sa zle k tým, ktorí sú dobrí. Voltaire hovoril, že ak odpustíme zločin, stávame sa komplicom. A bibická tradícia? Ako protipól k Lamechovej neúmernej pomste (sedemdesiatsedemnásobnej) zaviedol Mojžiš Izraelitom zásadu „oko za oko, zub za zub“. Dokážete si predstaviť spravodlivejší zákon?

Kristus nás však zaväzuje k absolútnemu milosrdenstvu, keď hovorí podobenstvo o dvoch dlžníkoch. Jednému odpustili sumu, ktorá zodpovedá odmene za 90 miliónov pracovných dní (200 000 rokov práce). Tento muž nedokázal odpustiť bratovi, ktorý mal tiež veľký, ale oveľa menší dlh voči nemu. Jeho hriechom nie je tvrdosť voči blížnemu, ale nevďačnosť za to, koľko mu bolo odpustené. Preto Ježiš nechce, aby tí, ktorí majú problém s odpúšťaním, prinášali na oltár svoje dary. Obeta je symbol vďačnosti.

Povolaním kresťana je skutočne pretvoriť svet tak, aby bol miestom, kde vládne spravodlivosť. Naše pôsobenie v spoločnosti bude mať však svoju silu len vtedy, ak bude na prvom mieste vďačnosť za Božie milosrdenstvo, za nový život a novú šancu, ktorú sme my sami dostali vďaka Ježišovej krvi. Ak sa na prvé miesto v našej mysli tlačí čosi iné, vždy si spomeňme na zásadu, že dom sa nestavia od strechy.

23. nedeľa cez rok

V západnej civilizácii vnímame hriech ako úmyselné prekročenie príkazu či zákazu, ktoré volá po primeranej odplate. Riešenie problému zla sa v tomto systéme automatizuje do jednoduchých schém odsúdenia, trestu, pomsty či vylúčenia. Biblia však na označenie hriechu používa výraz „hamartiah“, ktorý znamená „minutie cieľa“. Je to napríklad situácia, keď vystrelený šíp netrafí terč a zmizne v húštine. Bohu hriech neublíži; zaoberá sa ním, lebo nás miluje, a hriešnik je ten, kto sa zmýlil a treba mu pomôcť.

Ježiš radí, že prvé, čo potrebuje brat, ktorý sa proti nám prehrešil, je naša blízkosť. Ublížil totiž aj sebe, preto je tiež zranený. Často nedokážeme ísť mu v ústrety a o svoju bolesť sa delíme radšej s druhými. Kristus to pripúšťa, ale len vtedy, ak to nebude ohováranie, ale stretnutie v jeho mene. Kde sú totiž dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam je on medzi nimi. Do bolesti, ktorú prežívame, ho treba nutne pozývať. Ak sme napriek tomu nedokázali problém vyriešiť, môže sa hriešnika ujať spoločenstvo. Je to správna vec, lebo zranením jedného údu trpí celé telo. Ak to nepomôže, ostáva posledné: „Nech ti je ako pohan a mýtnik!“ Len nezabudnime, že pohanov a mýtnikov Ježiš miloval a zahŕňal ich toľkou láskou, až na nich nábožní Židia žiarlili.

22. nedeľa cez rok

Kresťan pozerá na kríž s posvätnou úctou. Premýšľali ste však niekedy nad tým, ako vnímali Ježišovi priatelia slová o kríži predtým, než bol vzkriesený? Ukrižovanie bolo najbolestivejším a najpotupnejším trestom smrti. Okrem dlhej a veľmi intenzívnej bolesti prinášalo aj dokonalé poníženie obnaženého odsúdenca. Sami Rimania považovali tento trest za neľudský a ukladali ho len otrokom a barbarom, ktorí spáchali najhoršie zločiny.

Čo bol najhorší zločin? Vražda? Ešte väčším zločinom než vražda bola vzbura proti platnému spoločenskému poriadku. Ukrižovaním boli trestaní ľudia, ktorí sa usilovali zmeniť svet. Tí boli nebezpeční pre všetkých, ktorí sa v zabehnutom poriadku cítili bezpečne. Spomeňme si napríklad na Spartaka a jeho spoločníkov, ktorí niekoľko desaťročí pred narodením Krista viedli v Ríme vzburu otrokov.

Učeníkom sa páči, keď Ježiš hovorí, že jeho kráľovstvo bude najväčšou revolúciou v dejinách, ale nechcú, aby bol súčasťou príbehu kríž. Stále veria, že s Ježišom budú len triumfovať. Nemajme im to za zlé. Aj taký veľký človek, akým bol prorok Jeremiáš, sa Bohu ponosoval na to, že ako odmenu za svoju vernosť dostáva len bolesť a poníženie. Vyčítal dokonca Bohu, že ho pri povolaní za proroka podviedol.

Boh sa však rozhodol, že najväčšiu revolúciu v dejinách ľudstva neuskutoční prostredníctvom úspechu, sily a zázračnej Božej moci. Rozhodol sa priniesť svetu spásu prostredníctvom ľudskej slabosti a utrpenia.

Pred dvadsiatimi rokmi som sa počas študijného pobytu vo Viedni spriatelil s mladou Židovkou, ktorá tam študovala dejiny umenia. Tvrdila o sebe, že je ateistka. Nechcela veriť v Boha, ktorý dopustí vo svete nespravodlivosť a utrpenie nevinných. Nedokázala veriť v Boha, ktorý dopustil holokaust. Poznám však aj umelca, ktorý holokaust prežil na vlastnej koži. V koncentračnom tábore býval v spoločnom bloku s otcom Maximiliánom Kolbem. Na otázku, kde bol Boh, keď nevinní ľudia trpeli vo fabrikách smrti, odpovedal s veľkou úctou: „Bol tam a trpel s nami.“

Svet potrebuje veľké spoločenské zmeny, lebo to, čo je okolo nás, ešte nevyzerá ako Božie kráľovstvo. Prvá revolúcia sa však musí uskutočniť v srdci učeníkov. Sme už v lepšej pozícii ako prorok Jeremiáš. On ešte nepoznal veľkonočné tajomstvo. My už áno.

19. nedeľa cez rok

V evanjeliu minulého týždňa nasýtil Ježiš zástup ľudí piatimi chlebmi a dvoma rybami. Túto udalosť spomínajú všetci evanjelisti. U Jána však Ježiš v šiestej kapitole učeníkom jasne zakazuje interpretovať túto hostinu ako gastronomickú udalosť a sám vysvetľuje, že je otvorením dverí k tajomstvu Eucharistie. Dnešné evanjelium o kráčaní po vode na toto lámanie chleba nadväzuje. Pripravuje nás naň text svätého Pavla, ktorý nás vystríha pred „telesnou“ interpretáciou dejín spásy, do ktorej upadli Židia. Pre nich bol príchod Mesiáša len politickou a sociálnou udalosťou, na ktorú napokon stále čakajú, pretože Ježiš ich nádeje nenaplnil.

Často sa aj my usmievame nad otázkou, prečo nám Pán nenechal recept na premieňanie tekutín, rozmnožovanie potravín, chodenie po vode, uzdravovanie chorých či kriesenie mŕtvych. Keď si uvedomíme, ako opatrne evanjelisti používajú slovo „zázrak“, pochopíme, že Ježiš z nás nechce mať kúzelníkov. Chce z nás mať Božie deti. V evanjeliu prekračuje prirodzené zákony, aby bolo jasné, že nás pozýva k nadprirodzenému životu.

Kresťan vníma vo svete aj rozmer, ktorý nie je fyzicky merateľný. Existujú možnosti prekračovať hranice toho, čo je viditeľné a merateľné. Podmienkou je veriť Ježišovi a jeho slovu. A nebáť sa. To je zmysel príbehu o chodení po vlnách mora. Aj nám dnes Ježiš láme chlieb. Z malého kúska, ktorý voláme hostia, sa telo iste nenasýti. Predsa je to však pokrm, po ktorom môžeme byť schopní väčších vecí, než aké sme si doteraz dokázali predstaviť. Podmienka je jediná: veriť Ježišovi a jeho slovu a nebáť sa.

18. nedeľa cez rok

Rozprávanie o nasýtení zástupov patrí medzi najdôležitejšie príbehy Ježišovho života. Žiaden z evanjelistov ho nevynechal. Marek ho spomína dokonca dvakrát, hoci sa zrejme v oboch prípadoch vracia k tej istej udalosti. Zaujímavé je, že nijaký autor Nového zákona nenazval túto udalosť „zázrakom“ a prví kresťania ju nikdy neoznačovali ani ako „rozmnoženie“. Ešte počas Ježišovho života sa našli takí, ktorí v nej chceli vidieť nasýtenie hladných ľudí. Túto interpretáciu však sám Ježiš odmietol v 6. kapitole Jánovho evanjelia. Správnu interpretáciu nám ponúka malý kostol pri Genezaretskom jazere v lokalite Tabgha. Už okolo roku 380 pútnička Egeria vo svojom cestopise spomína, že je tam kameň, na ktorý Ježiš položil chlieb predtým, ako ho lámal zástupom. O storočie neskôr tam už stál veľkolepý chrám. Hoci sa nezachoval, v novšom kostole, postavenom na jeho mieste, je pôvodná podlaha s byzantskými mozaikami. Pred skalou, nad ktorou sa nachádza oltár, je zobrazenie dvoch rýb a medzi nimi košík so štyrmi chlebmi. Pútnici sa často pýtajú mníchov, ktorí sa o toto miesto starajú, prečo sú na mozaike v košíku iba štyri chleby. Mnísi odpovedajú: „Piaty chlieb je na oltári.“

Grécke slovo ΙΧΘΥΣ (Ichthys), teda „ryba“, je skratkou starokresťanského vyznania viery. Jednotlivé písmená znamenajú: „Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ.“ Nakreslená ryba bola v časoch prenasledovania tajným znamením, ktorým si kresťania navzájom dávali najavo, že patria Ježišovi a veria v neho. Evanjeliová hostina sa odohráva pri vode, ktorá je symbolom krstu. Tí, čo sa jej zúčastnili, ešte cez vodu neprešli. Prišli pešo, po zemi, pretože udalosť sa odohrala pred Veľkou nocou. Predtým však počúvali Ježišovo slovo a nechali sa ním uzdraviť. Potom evanjelista opisuje gestá, ktoré kresťania odvtedy počúvajú pri každej svätej omši: „Ježiš pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával…“ Takto sa naplnilo Božie slovo z knihy proroka Izaiáša: „Poďte k vodám všetci, čo ste smädní, nech príde aj ten, čo nemá peniaze. Kupujte chlieb a jedzte. Poďte, kupujte bez striebra víno a mlieko bez platenia. Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti? Počúvajte ma a budete jesť dobroty, budete sa kochať vo vybraných jedlách. Napnite svoj sluch a poďte ku mne, počúvajte a budete žiť.“

Dokážeme sa preniesť od našich predstáv o zázračnom rozmnožení chleba, k pochopeniu, že sme pozvaní k celkom inému stolu? Ten, kto chce vidieť v nasýtení zástupov iba zázračnú hostinu, odíde zrejme zo stretnutia s Pánom hladný. Kto však túži po pokrme, ktorým je sám Kristus, bude aj dnes jesť chlieb, ktorého ani po dvetisíc rokoch od tejto udalosti stále nie je nedostatok. Modlime sa parafrázujúc slová Samaritánky: „Pane, vždy nám dávaj tento chlieb, aby sme už neboli hladní.“

17. nedeľa cez rok

Niekoľko storočí pred príchodom Pána Ježiša bola Galilea dejiskom krvavých vojen a nepriateľských nájazdov. Bohatí ľudia ukrývali svoje poklady na tajné miesta. Mnohí neprežili a ich majetok mohol byť neskôr šťastným objavom náhodných nálezcov. Tento motív zvolil Ježiš pre svoje prvé podobenstvo o Nebeskom kráľovstve. Predstavuje ho ako najvzácnejší poklad. Človek je schopný objaviť ho, ale nezmocní sa ho peniazmi. Biblická tradícia pozná len jednu vec, ktorá sa nedá kúpiť za peniaze – je to láska. Veľpieseň o nej hovorí, že ak by za ňu človek chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa ním opovrhlo. Na získanie Nebeského kráľovstva je potrebné nájsť spôsob. Človek predá všetko, čo má, a kúpi pole. Mnohým sa tento recept nemusí páčiť, pretože to vyvoláva dojem, že ak sa rozhodneme pre lásku, staneme sa chudákmi. Nezabudnime však, že človek, ktorý v pdobenstve získal pole s pokladom je nevýslovne obohatený.

Ježiš pridáva druhé podobenstvo, ktoré je tiež veľmi krátke a zdanlivo podobné. Pri pozornom čítaní však vidíme, že sa tu obracajú roly. Nebeské kráľovstvo nie je vzácna perla. Nebeským kráľovstvom je ten, kto ju hľadá a získava. Zberateľom periel je stelesnená láska, sám Ježiš, a perla si vlastne ty. Si to najkrajšie a najvzácnejšie, čo Ježiš na tomto svete objavil. A krásne je, že on je dosť bohatý, aby ťa pre seba získal. Musí však za teba dať naozaj všetko čo má. Tvojou cenou je jeho život.

Podobenstvá – dvojičky nás veľa naučili. Boh nás hľadá, obdivuje nás a túži po nás. Je schopný dať za nás svoj život. Aj my sme schopní objaviť jeho Kráľovstvo a prisvojiť si ho. Vyžaduje si to však určitú rozhodnosť a hlavne múdrosť. Sme zvyknutí prosiť v modlitbe o najrôznejšie veci. A čo múdrosť? Prosíme o ňu? Zdá sa, že pre tých, čo túžia po láske, je nepostrádateľná.

16. nedeľa cez rok

Na začiatku 17. storočia sa na území východného Slovenska odohral príbeh Štefana Iglódyho. Bol to mladý šľachtic, ktorý sa narodil v protestantskej rodine. V období dospievania stretol katolíckych misionárov a pod ich vplyvom konvertoval a vstúpil do františkánskeho rádu. Musel všetko opustiť – vzdať sa rodiny, dedičstva i spoločenského postavenia. Stal sa rehoľným žobrákom. V habite chodil po rodnom kraji, klopal na dvere ľudí a prosil o almužnu. Raz pri žobraní stretol mužov, ktorí ho poznali od detstva. Presviedčali ho, aby si rehoľné rúcho vyzliekol a vrátil sa k príbuzným. Štefan však odmietol zanechať Katolícku cirkev i život v kláštore, preto ho kruto umučili. V čase stavovských povstaní zavraždili protestanti na východnom Slovensku niekoľko desiatok františkánov. Tieto zločiny, ktorých sa, žiaľ, voči protestantom dopúšťali aj katolíci, boli smutnou súčasťou obdobia cirkevnej reformácie. Pritom hnutie reformácie pôvodne reagovalo na hlboký mravný úpadok v cirkevných štruktúrach.

Len niekoľko storočí predtým sa Cirkev nachádzala v podobnom mravnom úpadku. Aj vtedy sa našiel reformátor – svätý František z Assisi. Mladý a bohatý kupec zažil Boží dotyk. Uvedomil si, aký plytký bol dovtedy jeho život. Začal konať pokánie a robiť dobro. Netušil, že ešte počas svojho života získa tisíce nasledovníkov a jeho spiritualita osloví milióny ľudí. Vďaka nemu sa vtedajší úpadok Cirkvi zastavil a evanjeliové hodnoty sa v spoločnosti opäť stali uznávanými.

Neraz zúfalo krútime hlavou nad kúkoľom, ktorý rastie na Božom poli. Ježiš nás napomína, aby sme boli trpezliví a nebrali spravodlivosť do vlastných rúk. Tak ako slepý nemôže viesť slepého, ani hriešnik nemôže „robiť poriadok“ s hriešnikmi. Jediné srdce, nad ktorým máme moc, je to naše.

15. nedeľa cez rok

Ježiš sa po svojich prvých verejných vystúpeniach stal celebritou. Nasledovali ho masy. Mnohí boli svedkami vyháňania démonov, obrátení a uzdravení. Hovorilo sa o ňom, že má moc nad prírodou, a tisíce ľudí svedčili o tom, že ich nasýtil z piatich chlebov a dvoch rýb. Ježiš však potom k zástupom prehovoril. Zjavil im seba ako chlieb, ktorý majú jesť, aby večne žili. Vyhlásil sa za Pána nad sobotou a za základ svojho učenia určil osem blahoslavenstiev. Obklopil sa Samaritánmi a verejnými hriešnikmi, s ktorými sa spriatelil a zvykol u nich stolovať. Ľudia začali o ňom pochybovať. Farizeji a zákonníci s ním vstúpili do konfliktov. Mnohí sa od Ježiša začali odvracať. Dokonca sám Ján Krstiteľ poslal učeníkov, aby sa ho opýtali, či sa v ňom nezmýlil, keď ho vyhlásil za Mesiáša.

To je atmosféra, v ktorej zaznieva podobenstvo o rozsievačovi. Toto podobenstvo nie je o rôznych druhoch pôdy. Ježiš nechce, aby sme sa pri jeho počúvaní sústredili na seba. Je o ňom a o jeho slove. Je o Ježišovej viere, že slová, ktoré ľuďom hovorí, majú svoju moc a že má význam ohlasovať ich bez ohľadu na to, či im veríme alebo nie, či ich chceme počúvať, alebo ich púšťame jedným uchom dnu a druhým von.

V staroveku sa zem neobrábala pred siatím. Orala sa až po tom, ako rozsievač rozhádzal zrno. To, čo Ježiš ohlásil pred dvetisíc rokmi, môže stále v mojom živote vzklíčiť a priniesť úrodu. A je jedno, či som dobrá zem, alebo zem zatvrdnutá a spálená. S každou pôdou sa ešte dá pracovať. Len uverme v silu toho, čo do nás Ježiš vložil, aby sme mali motiváciu znova na sebe pracovať a zažiť radosť z toho, ako v nás pôsobí Božia moc.

Slávnosť sv. Cyrila a Metoda

Po prvýkrát bol za otca národa vyhlásený rímsky senátor Marcus Tullius Cicero, potom cisár Gaius Julius Caesar. Neskôr sa titul „otec národa“ udeľoval rímskym cisárom i niektorým významným kráľom v období stredoveku. Indovia považujú za svojho otca Mahátmu Gándhího, Rusi Petra Veľkého, Palestínčania Jasíra Arafata a Američania Georga Washingtona.

U nás nazývame otcami národa Cyrila a Metoda, dvoch svätcov. V porovnaní s inými národmi sme výnimoční. Každý národ totiž nazýva otcom niekoho, kto bol jeho príslušníkom; zväčša to býva bojovník alebo politik. Otcami nášho národa sú však misionári, duchovní gréckeho pôvodu.

Ich dielo, práca ani utrpenie nemali charakter úsilia o dobro vlasti či vládnucej dynastie. Celé ich úsilie bolo službou cudziemu národu, národu, v ktorom neboli doma a kde dokonca neboli vždy vítaní. Napriek tomu položili celý svoj život ako obetu za naše dobro. Ich otcovstvo nevychádza z pokrvného príbuzenstva ani z národnej hrdosti, ale z lásky k Bohu i k nám, z vernosti poslaniu, ktoré prijali ako Božie povolanie. Naše základy stoja na viere, láske, svätosti, pokore a múdrosti. Títo svätci nesú hlboké posolstvo pre všetkých, ktorí sú povolaní dávať ľuďom to najlepšie zo seba ďaleko od svojho domova.

13. nedeľa cez rok

Rodinná láska je pre Ježiša, samozrejme, dôležitá a nikdy by ju nechcel zraňovať. Evanjelista Matúš zapísal jeho slová v období, keď kresťania museli definitívne opustiť synagógy. Všetkých, ktorí považovali Ježiša za Mesiáša, Židia zo svojich spoločenstiev vylúčili. Mnohí kresťania vyrástli v židovských rodinách a naďalej sa považovali za Židov. Veď Židom bol aj Ježiš a hrdo sa k svojmu pôvodu hlásili aj apoštoli Peter a Pavol. Odrazu stáli kresťania pred voľbou: buď Cirkev, alebo synagóga.

Boh sa už v Starom zákone predstavuje ako žiarlivý milenec. Svoj vzťah k nám neraz prirovnáva k manželskému zväzku. Udalosti, o ktorých hovoríme, nastali po „Baránkovej svadbe“, po Veľkej noci. Tí, ktorí sa už oženili alebo vydali, začínajú chápať, aké dôležité je pre tento druh vzťahu odpútanie sa od otca a matky, odchod do vlastnej domácnosti a vytvorenie vlastnej rodiny, ktorá nemôže mať dve hlavy. Človek, ktorý nenasleduje Krista naplno, je ako muž, ktorý neustále čaká, že problémy v dome bude riešiť jeho otec, alebo sa stále nevie rozhodnúť, či ženou jeho života je mamka alebo manželka.

Ak sa v časoch prvých kresťanov niekto rozhodol ísť za Ježišom, neraz stratil dovtedajšie zázemie. Pavol však v druhom čítaní vysvetľuje, že Kristus nám daroval nový život. Nebojme sa znova a znova robiť vo svojom srdci radikálne rozhodnutie patriť mu. Len tak sa totiž budeme medzi jeho bratmi a sestrami cítiť ako doma.

12. nedeľa cez rok

Prví kresťania boli v Ríme prenasledovaní a obviňovaní z rôznych nemravností. Na bohoslužby sa preto schádzali na tajných miestach. Slávili sväté tajomstvá, ktorým pohania nerozumeli, preto si o nich vytvárali nesprávne predstavy. Hovorili napríklad, že kresťania sú kanibali, ktorí jedia telo svojho zakladateľa. Eucharistia bola však najsvätejším tajomstvom a stredobodom ich života. Žili z nej a prinášali ju aj chorým a umierajúcim.

Jedného dňa sa stalo, že ich spoločenstvo odhalili Rimania. Učeníci, ktorí boli zajatí, mali byť počas slávností predhodení levom. Ich bratia a sestry hľadali spôsob, ako im pred hroznou smrťou podať sväté prijímanie, ktoré im bude pokrmom na cestu do večnosti. Nik však nemal odvahu vstúpiť do útrob väzenia. Prihlásil sa malý chlapec menom Tarzícius. Všetkým sa tento nápad pozdával, pretože dieťa nevzbudzovalo u strážcov podozrenie. Kňaz teda vložil sväté hostie do zlatej schránky, zavesil mu ju na hruď a skyl pod šaty. Prikázal mu, aby sa cestou nikde nezastavoval a s nikým nerozprával. Tarzícius sa rozbehol splniť svoju misiu. Zbadali ho ale pohanské deti a začali naňho volať. Keď neodpovedal a bežal ďalej, rozbehli sa za ním. Strhla sa potýčka, pri ktorej ho sotili na zem, objavili zlatú schránku a začali vykrikovať, že je kresťan. Všetci začali chlapca biť a hádzať doňho kamene. Náhodou išiel okolo vojak, ktorý dav rozohnal a dieťa odniesol do svojho domu. Chlapca ošetril a keď sa prebral, povedal mu: „Neboj sa, aj ja som učeníkom Baránka. Povedz mi, komu mám odniesť sväté prijímanie, a ja splním tvoju misiu.“ Tarzícius vojakovi prezradil, kam mal namierené, a jeho nevinné srdce navždy dotĺklo. Rímsky vojak odišiel do väzenia a splnil jeho misiu.

V týchto dňoch slávime v našich slovenských spoločenstvách prvé sväté prijímanie. Želáme deťom, aby si uvedomili, aký poklad sa vkladá do ich rúk a aký vzácny hosť vstupuje do ich sŕdc. Dnes nie sme prenasledovaní za to, že veríme v Ježiša. Predsa však žijeme v dobe, ktorá nás ľahko oberá o to, čo je v našom náboženstve najvzácnejšie a najsvätejšie. Nesmieme o to prísť. Kto prijíma eucharistiu, ten žije životom, ktorý nám nik nevezme.

11. nedeľa cez rok

Izrael je meno, ktoré dal Boh Jakubovi, otcovi dvanástich synov. V jeho dome, v dome Izraela, má pôvod dvanásť kmeňov tvoriacich vyvolený Boží ľud. Tieto kmene neboli zväčša politicky jednotné. Všetkým naraz vládol jedine Dávid a potom ešte istý čas Šalamún. Neskôr sa rozdelili na Severné a Južné kráľovstvo. V období Pána Ježiša bolo ich územie už rozdelené na tri samostatné regióny. Prvým bolo Judsko – územie Júdovcov, na ktorom ležali Jeruzalem a chrám, miesta pravej bohoslužby. Druhým bola Samária, územie, na ktorom sa Izraeliti premiešali s pohanmi, vybudovali si vlastný chrám nezávislý od jeruzalemského a praktizovali aj pohanské kulty. V očiach ostatných boli preto prekliatymi. Celkom na severe ležala Galilea. Jej obyvatelia boli už od Jeruzalema dosť ďaleko a nesprávali sa ortodoxne. Galilejčania a Judejčania chovali k sebe postoj vzájomného pohŕdania.

Prečo Ježiš zhromažďuje okolo seba dvanástich apoštolov? Je Mesiáš, ktorý obnovuje Dávidovo kráľovstvo. Dvanásti muži dostávajú moc konať všetko, čo koná on. Len jednu vec im nedovoľuje: odbočovať k pohanom a vchádzať do samaritánskych miest. Majú ísť k ovciam strateným z domu Izraela. Ako chápať tento zákaz? Veď Ježiš sám ho nezachovával…

Pre Ježiša nie je nikto pohanom ani Samaritánom. Pre Ježiša je každý človek bratom alebo sestrou. Aj pohan, aj Samaritán sú v jeho očiach ovečkami stratenými z domu Izraela. Učí nás, že spása príde vtedy, keď prestaneme ľudí deliť na lepších a horších, keď zabudneme na staré škriepky a zlyhania a začneme znova budovať jednu rodinu. Mnohé rozdelenia medzi nami sú také hlboké a zraňujúce, že ich ľudskými silami už nemožno odstrániť. Nezabúdajme však, že ak nás Ježiš do tejto misie posiela, dáva nám moc, akú mal doteraz iba Boh.

10. nedeľa cez rok

Svätý František sa medzi ľuďmi tešil veľkej úcte už počas svojho života. Keď kázal na námestiach, ľudia sa do nohy zbiehali zo všetkých strán. Františkove slová si natoľko vážili, že počas jeho kázní mlčali dokonca aj vtáčiky. Jedného dňa ho počúval veľký dav so zatajeným dychom. Františkovu reč však prerušil výkrik neznámeho muža: „Nepočúvajte ho! Poznám toho pokrytca od detstva! Je to veľký hriešnik, podvodník a klamár! Nezaslúži si od vás nijakú úctu!“ Nastalo veľké ticho, no František situáciu zvládol. Pokľakol a nahlas ďakoval Bohu, že uprostred toľkých lichotníkov mu poslal do cesty človeka, ktorý ako jediný má odvahu povedať o ňom pravdu.

V kresťanských spoločenstvách sa často rozširuje názor, že našej úcty sú hodní iba ľudia s dokonalým životom. Takí, ktorí boli vždy verní Bohu, nikdy nechýbali v kostole, vynikajú cnosťami či charizmami a nemusia sa za nič hanbiť. Pozorný čitateľ evanjelia si však všimne, že práve takíto ľudia mali najväčší problém uveriť v Ježiša. Nedokázali mu dôverovať a boli to oni, kto ho napokon ukrižoval.

František z Assisi hovorieval, že sme len tým, kým sme v Božích očiach. Ničím viac a ničím menej. Ak som v očiach ľudí hriešnik, dúfam, že som ním aj v očiach Božích. Budem mať tak aspoň istotu, že Ježiš prišiel na svet práve kvôli mne.

Najsvätejšia Trojica

Pred dvoma týždňami sme si povedali, že Ježišovým cieľom nebolo dať nám nové náboženstvo, ale nový život. Urobil to tak, že nás pri krste ponoril do seba samého a vtiahol nás do svojho sveta. Takto vzniklo medzi nami a Bohom tajomné puto, ktoré v teológii označujeme termínom „nezmazateľná pečať“. Stali sme sa súčasťou jeho sveta.

Dnes nie je nevyhnutné pochopiť, ako môže byť jeden Boh Trojicou osôb. Boh nás nestvoril preto, aby sme ho chápali, ale aby sme ho milovali. Ak sa zjavuje ako Trojica, chce nám tým povedať, že on sám je vo svojom vnútri vzťahom lásky. Človek je do tohto vzťahu pozvaný, podobne ako bývame pozvaní do svadobného tanca. Pri ňom sa ľudia držia za ruky, hľadajú spoločný rytmus a prejavujú radosť z osôb, ktoré v láske tvoria svoju jednotu. Tento tanec patrí im, no účasť na ich láske a šťastí majú všetci, ktorí prijali toto pozvanie. To je kresťanstvo – tanec so Svätou Trojicou.

Takto prežívajme puto, ktoré sa vytvorilo medzi nami a Bohom. Myslím si, že otázka Najsvätejšej Trojice sa potom stane skôr odpoveďou na mnohé otázky, než problémom, ktorý by bolo treba riešiť.

Turíce

V dnešnej bohoslužbe slova nachádzame dve rôzne rozprávania o zoslaní Ducha Svätého. Podľa Lukáša zostúpil Duch Svätý na učeníkov v deň Turíc. V tento sviatok si Židia pripomínali, ako na Sinaji dostali dar Božieho zákona. Lukáš tým chce povedať, že príchod Ducha Svätého otvára čas Nového zákona, čas Cirkvi.

Evanjelista Ján vychádza z inej koncepcie. Boží Duch zostupuje na učeníkov už v deň vzkriesenia. Ježiš ho daruje tým, že na učeníkov dýchne. Robí to, čo urobil Stvoriteľ, keď zo zeme utvoril Adama. Adam hriechom Božieho Ducha stratil. Práve preto sa starozákonný žalmista musí modliť: „Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené, a obnovíš tvár zeme.“ Túži po tom, aby Boh opäť vdýchol svoj život do bytosti stvorenej zo zeme a vrátil jej pôvodnú tvárnosť. Bez Ducha sme deformovaní. Akoby sme to ani neboli my.

Ján spája príchod Ducha Svätého s darom milosrdenstva. Duch totiž prináša do našich životov novú šancu. Hovoriť by o tom mohol svätý Augustín – antický intelektuál, ktorý viac ako tridsať rokov žil neviazaným pohanským životom. Keď spoznal Krista, dal sa pokrstiť a začal žiť celkom inak. Po rokoch stretol jednu zo svojich bývalých mileniek. Tá mu povedala: „Augustín, nepamätáš sa? Ja som tá a tá…“ Svätý jej odpovedal: „Ale ja už nie som ten Augustín, ktorého si poznala. Ja som už celkom nový človek.“

Bez Ducha Svätého nemusíme byť zlými ľuďmi. Naším cieľom však nie je iba byť dobrými. Máme byť tým, čím nás chce mať Boh. Kto sa otvoril Duchu Svätému, ten už vie, o čom je reč.

7. veľkonočná nedeľa

Slovo život pretkáva celé Evanjelium podľa Jána od začiatku až do konca. Vplieta sa do Ježišovho učenia, do jeho skutkov, a napokon vidíme, že i do jeho modlitieb. V centre Ježišovho diela nie je totiž volanie ľudí k novému náboženstvu, ale k novému životu. Jánovo evanjelium rodlišuje medzi životom, ktorý v gréckom jazyku označujeme bios (biologický život) a zoé – životom, ktorým žije Boh. Dá sa aj povedať, že tým zoé je sám Boh. Pán Ježiš prišiel práve pre to, aby nám tento život podaroval. Slová, ktoré sme dnes počuli, vyslovil niekoľko hodín predtým, ako daroval svoj život na dreve kríža.

Čo má učeník robiť, aby našiel skutočný Boží život a žil ním aj po smrti, naveky…? Ježiš vraví, že k tomuto životu sa dostávame prostredníctvom poznania. V Biblickom kontexte označuje výraz poznanie vzťah. Veľmi intímny vzťah. Poznanie nie je záležitosťou hlavy, ale záležitosťou srdca. Keď Adam poznal Evu, počala dieťa. Kto chce mať večný život, musí poznať Boha a Pána Ježiša.

Máme skúsenosť s tým, že s nejakou osobou túžime vytvoriť dobrý vzťah a nedarí sa nám to. Náš život a naše poznanie sa s Kristom začína ale krstom. Je to dar, s ktorým sa akoby rodíme. Ostatnými sviatosťami ho v sebe budujeme, prípadne obnovujeme, ak sme ho hriechom stratili. Preto k životu, ktorý dáva Pán, potrebujeme nutne sviatosti. Kresťan, ktorý netúži po sviatostnom živote, hovorí Bohu: „Ja viem žiť bez teba.“ Taký človek si myslí, že Kristus nám priniesol nové náboženstvo, ktoré sa dá žiť bez Krista. Dá sa, ale len do smrti. Tí, čo mu naozaj uverili, chcú žiť aj potom.

6. veľkonočná nedeľa

Veľkonočné obdobie vrcholí a prichádzajú dni, ktoré by sa dali prirovnať k ďalšiemu adventu. Podobne ako sme sa pripravovali na príchod Pána Ježiša, očakávame aj príchod Svätého Ducha. Ježiš o ňom s učeníkmi často hovoril a prisľúbil im ho ako dar, ktorý príde po Veľkej noci. Nazýval ho gréckym menom „Paraklétos“.

Tento výraz prekladáme ako „Tešiteľ“. V bežnom živote sa používal na označenie advokátov či obhájcov, ktorí zastupovali ľudí pred súdom. Ich úlohou bolo vymôcť ľuďom ich práva, očistiť im meno, oslobodiť ich a priviesť ich k plnohodnotnému, slobodnému a šťastnému životu. Mnohí si pri čítaní textu evanjelia nevšimnú malý detail: Duch Svätý nie je len „Tešiteľ“, ale je „iný Tešiteľ“. Tešiteľom bol už aj Ježiš.

Učeníci už vďaka Ježišovi vedia, aké krásne je žiť v Božej prítomnosti. Duch Svätý však bude v tomto zmysle novou skúsenosťou. Tí, čo ho majú prijať, sa musia vo vzťahu s Bohom otvoriť veciam, ktoré ešte nepoznajú. To je aj odpoveď na otázku, či sme my Ducha Svätého prijali a či v ňom naozaj žijeme. Kto ho prijal, ten Bohu úprimne dôveruje, vkladá svoj život do jeho rúk a odvážne prijíma jeho často prekvapivé pozvania. Nebojí sa nového života, do ktorého ho Boh pozýva. Príď, Duchu Svätý. Urob z nás pravdivé spoločenstvo nových, veľkonočných ľudí.

5. veľkonočná nedeľa

Za Ježišov domov je v synoptických evanjeliách považovaný Nazaret. Matúš na jednom mieste nazýva „Ježišovým mestom“ Kafarnaum. U Jána, ktorého dnes čítame, je Ježišov domov čímsi tajomným. Vo štvrtom evanjeliu sa nehovorí o konkrétnom mieste na zemi, no Ježišov dom má dôležitú úlohu. Spomeňte si na prvé stretnutie s učeníkmi. Ježiš sa obrátil a opýtal sa: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená Učiteľ –, kde bývaš?“ V ten deň u neho zostali.

Ježiš hovoril o Otcovi a o ich spoločnom dome s obrovskou úctou a láskou. To v učeníkoch vzbudzovalo patričnú zvedavosť a túžbu. Dnes sme otvorili evanjelium na mieste, ktoré opisuje chvíle po poslednej večeri – posledné pokojné momenty pred jeho umučením. Učeníci cítia, že dej vrcholí. Naliehajú na Pána. Už nechcú len počúvať o Otcovi a kráľovstve. Chcú ho sami zažiť, vidieť na vlastné oči, byť jeho súčasťou.

Keď Ježiš hovorí o príbytku, ktorý im ide pripraviť, nemá na mysli nebo. Bolo by neprimerané hovoriť o nebi ako o hoteli, v ktorom Ježiš pripravuje izby. Ježiš používa grécky výraz moné a ten označuje skôr dočasný, pozemský príbytok. Nebude nás teda presúvať. Aj po príchode Božieho kráľovstva ostávame žiť tam, kde sme žili doteraz. Predsa sa však ocitáme v dome Otca, pretože sme sa stali jeho deťmi.

Najprv sa musíme meniť my, potom sa mení svet okolo nás. Najprv sa učíme byť deťmi, potom zažívame, čo znamená byť v dome Otca. Ak to ešte okolo nás nevyzerá slávne, neznamená to, že Ježiš nás vodil za nos. Znamená to, že stále je málo ľudí, ktorí sa rozhodli žiť v Kristovi novým životom.

4. veľkonočná nedeľa

V staroveku sa označenie „dobrý pastier“ používalo v rôznych národoch ako kráľovský titul. Vyjadrovalo predovšetkým schopnosť byť vodcom. V biblickom svete, v prostredí Hebrejov, má tento titul ešte iné zafarbenie, pretože slovo „dobrý“ znamená v hebrejčine aj „pekný“. Dobrým a pekným kráľom – pastierom bol kráľ Dávid (Pánov miláčik), autor biblického spevníka Knihy žalmov. Krásnym pastierom je aj ženích, hrdina biblickej knihy Veľpieseň. Dobrým a pekným pastierom mal byť aj Mesiáš, ktorého Židia očakávali.

Hrobky rímskych kresťanov v čase prenasledovania zdobili tajomné kresby mládenca nesúceho na pleciach ovečku alebo hrajúceho na hudobnom nástroji. K pastierom patrí hudba, pretože ovce sú takmer slepé. V prostredí sa orientujú sluchom. Nasledujú zvuk zvoncov alebo hudobného nástroja. Mládenec na rímskych hroboch bol dvojznačný symbol. Kresťanom pripomínal Krista, Rimanom Orfea.

Orfeus bol mytologický pastier a hudobník. Jeho spev a hra na lýre dokázali očariť ľudí, zvieratá aj prírodu. Miloval Eurydiku, no tá tragicky zomrela – uštipol ju had. Zarmútený sa rozhodol zostúpiť do podsvetia, aby ju priviedol späť. Svojou piesňou obmäkčil prievozníka Chárona aj vládcu ríše mŕtvych Hádesa. Ten napokon dovolil Orfeovi vziať Eurydiku späť medzi živých.

Pre kresťanov sa tento dobrý muž stal obrazom Krista, ktorý z lásky k nám tiež zostúpil k zomrelým. Svojou piesňou lásky nás dokázal vyviesť zo smrti do nového života. Náš dobrý pastier je kráľ – vedie nás. Pre človeka, ktorý sa bojí byť ovečkou, pripomínam, že slovo „dobrý“ znamená v hebrejčine aj „pekný“. Nasledovať Krista nie je iba dobré a správne. Je to aj niečo veľmi krásne.

3. veľkonočná nedeľa

Lukáš hovorí, že dvaja učeníci sa cestou z Jeruzalema zhovárali a spoločne uvažovali. V pôvodnom gréckom texte sa ich uvažovanie nazýva homília a ich rozhovor hádka. S nadnesením môžeme povedať, že sú to teológovia prežívajúci krízu viery. Idú do Galiley, plnia stále Ježišove príkazy. Lenže vieru v neho už stratili.

Na ich ospravedlnenie možno povedať, že keď bol Kristus ranený na kríži, tvrdú ranu dostali aj oni, učeníci. Kríž ich postavil pred otázku, či zlyhal Ježiš ako Mesiáš, alebo zlyhali oni a ich výklad biblických textov. Sú tak zaujatí obranou svojich pozícií, že nie sú viac schopní vnímať prítomnosť živého Ježiša, hoci im stojí rovno pred očami.

Evanjelium ukazuje, že cesta viery sa môže premeniť na špirálu sklamaní, vonkajších i vnútorných konfliktov, ak budeme pozerať na Krista skrze naše vlastné bolesti, rany a nesplnené predstavy. Skutočná cesta viery má opačné východisko: očami samého Krista a skrze jeho rany sa učíme pozerať na seba samých a na naše zlyhania.

2. veľkonočná nedeľa

Apoštol Tomáš Ježišovi veril presne tak, ako ostatní. Neveril učeníkom. Nechcel s nimi hľadať bezpečné miesta a zatvárať sa pred svetom v strachu. Vedel, že toto ich Ježiš neučil. Predstavuje človeka, ktorý sa cíti byť spojený s Kristom, ale mimo spoločenstva, ktoré voláme Cirkev. Mnohí Tomášovia chodiaci po uliciach miest nás nútia pochopiť, že na koláči, ktorým je kresťanstvo, je mnoho chutných vecí, ale kdesi v strede musí byť to, čo robí koláč koláčom a kresťanstvo kresťanstvom. Niečo, čo nám nesmie chýbať, ak chceme plniť Kristov príkaz a získať svet pre evanjelium. Mnohé spoločenstvá si mysleli, že jadrom kresťanstva je láska k blížnemu. Z Cirkvi urobili výbornú charitatívnu organizáciu. Iné sa sústredili na školstvo, umenie, kultúru… Ale v krajinách, kde sa nám v týchto oblastiach darí najlepšie, Cirkev krváca škandálmi a umiera. Prečo? 

Cirkevný otec Tertulián povedal, že jadrom kresťanstva musí byť viera v Kristovo vzkriesenie. Ako po tomto jadre siahneme? Ak pozorne počúvame evanjelistu, zistíme, že Ježiš sa vo večeradle nezjavil. Prišiel a stal si doprostred. Bol celý čas tam, ako je aj dnes tu. Otázne je, či si ho všimneme, alebo či ho necháme stáť na okraji nášho záujmu. Kedysi Ježiš povedal, že máme hľadať Božie kráľovstvo a ostatné nám bude dané. V tejto chvíli je dôležitý len on, živý Boh medzi nami. Tak sa z nás stáva Cirkev, spoločenstvo, po ktorom túžia ľudia. Hlavne tí, čo už veria Kristovi, no nám ešte nie.

Veľká noc

Liturgia Veľkej noci je mimoriadne bohatá a rozvetvená. Je plná hlbokých a dojímavých symbolov, ktoré nám sprostredkujú veľký duchovný zážitok. Mnohí idú do kostola a užívajú si bohatosť obradov. Iní sa tešia na spev a hudbu, alebo chcú počuť dobrú kázeň. Všetkých nás však spája jedna spoločná vec: chceme v túto noc zažiť stretnutie so zmŕtvychstalým Kristom, moment, keď nás živý Pán osloví a dotkne sa nás.

V evanjeliu čítame o ľuďoch, ktorí túto milosť dostali. Zaujímavé je, že vzkriesený Pán neide za Pilátom, nezjavuje sa veľkňazom ani vojakom, ktorí ho utýrali. Nezaoberá sa zradami a krivdami, ktorými ho ľudia zranili. V evanjeliu o Lazárovi sme si vysvetlili, že pravé vzkriesenie nie je návrat do života pred ukrižovaním. Vzkriesenie je vždy cesta vpred, k novému životu.

Kto dostáva milosť stretnutia s Pánom?  Tí, čo uveria, že žije, lebo povedal, že po ukrižovaní vstane z mŕtvych. Títo ľudia sú odhodlaní slúžiť Kristovi, svedčiť o ňom. Prv, než sa im zjaví, musia prijať pozvanie na cestu, musia sa rozhodnúť ísť za ním, nasledovať ho do života, ktorý im ukázal. Vykročme aj my na túto cestu a neobracajme sa už nikdy späť.

Nedeľa Pánovho utrpenia

V liturgii dnešnej nedele sa zdanlivo stretávajú dva veľmi kontrastné momenty: po vzkriesení Lazára sa Ježiš presúva z Betánie do Jeruzalema a je oslavovaný ako kráľ, no o pár dní umiera ako zavrhnutý zločinec na kríži. Človeku sa žiada uvažovať o pominuteľnosti svetskej slávy a krehkosti pozemského úspechu.

Pri bránach Jeruzalema však dostávame kľúč k tomu, čo slávime. Je ním kniha Veľpieseň – nenápadná biblická zbierka ľúbostných piesní, ktorú my, kresťania, otvárame len zriedka. Ježiš s učeníkmi ju podľa židovských zvykov čítali vždy počas dní Paschy. Pripomínala im, že Pascha je sviatkom vzťahu Boha a človeka. Ježiš priviedol tento vzťah k dokonalosti, keď veľkonočnú obetu baránka povýšil na Baránkovu svadbu. Svoje obetovanie na kríži prežil ako sebadarovanie z lásky. Medzi slávnostným vstupom do Jeruzalema a smrťou na kríži teda niet nijakého protirečenia. Kto dáva život z lásky, zaslúži si úctu, aká patrí kráľom.

K dnešnému dňu vám okrem liturgických čítaní ponúkam jednu krátku ukážku z knihy Veľpieseň. Je to poetický text o ženíchovi, ktorý vchádza do mesta a kráča k domu svojej nevesty. Pri čítaní môžeme pochopiť, prečo naši predkovia nenazývali túto nedeľu „Palmovou“, ale „Kvetnou“ nedeľou:

Vstaň, moja priateľka, kráska moja, poď! Pozri, zima prešla, dážď ustal, odtiahol preč. Kvety sa zjavujú na zemi, čas spevu sa priblížil, aj hlas hrdličky počuť v našom kraji. Na figovníku rastú mladé plody a kvety viniča rozvoniavajú. Vstaň, moja priateľka, kráska moja, a poď! Holubica moja v trhlinách skál, skrytá v skalných previsoch, ukáž mi svoju tvár, dožič mi počuť tvoj hlas, veď tvoj hlas je príjemný a tvoja tvár ľúbezná. (Pies 2,10b-14)

5. pôstna nedeľa

Dnešná nedeľa sa na Slovensku ľudovo nazýva „Smrtná“. Čítame totiž evanjelium o smrti Lazára, o jeho sestrách Marte a Márii, o zvláštnom dome v Betánii. V tomto dome nebývajú otec, matka a deti. Sú tam len bratia a sestry, ktorých Ježiš miluje; evidentne ide o Cirkev. Táto kapitola Jánovho evanjelia je pokračovaním minulotýždňovej katechézy o viere, o svetle, ktoré dnes musí zažiariť aj do najtemnejších zákutí ľudskej existencie. Príbeh vznikol v čase, keď sa medzi kresťanmi šírili správy, že Peter a Pavol boli v Ríme popravení. Umreli mnohí, ktorí Ježišovi uverili, že budú žiť večne, dokonca aj tí, ktorých už raz vzkriesil. Ako to teda je s večným životom, o ktorom nám toľko hovoril…?

Nikto nespochybňuje, že Ježiš počas života vzkriesil mnohých mŕtvych. Aj v mimobiblických dokumentoch nájdeme o tom dôveryhodné správy. Príbeh o Lazárovi je však výnimočný. Ide o polemiku so židovským učením o zmŕtvychvstaní. Farizeji učili, že na konci vekov vzkriesi Boh spravodlivých, ktorí dodržiavali Zákon. Podľa nich mali títo ľudia jedného dňa ožiť, vyjsť z hrobov a vrátiť sa do svojich domovov a k svojim rodinám. Ježiš však neučil, že zomrieme a opäť ožijeme. Sľuboval, že kto verí v neho, bude žiť, aj keď zomrie. Tento rozdiel sa dá pochopiť len z perspektívy jeho zmŕtvychvstania. Po ukrižovaní sa Ježiš už nikdy nevrátil k životu, ktorý žil dovtedy. Je živý a je dodnes medzi nami, ale celkom novým spôsobom. Pri svojej smrti prešiel ako prvý bránou, ktorú otvoril i nám. Prechádzame cez ňu pri sviatosti krstu. Kresťan nie je priviazaný k biologickým funkciám. Keď sa pozemský život skončí, príbeh pokračuje.

Všimli ste si, ako slová útechy od ľudí nemali pre Lazárove smútiace sestry nijakú hodnotu? Všimli ste si, akú moc malo v tej situácii Ježišovo slovo…? Spomenuli ste si pri Ježišovom kriku smerom k tmavej jaskyni na leva z minulého týždňa, ktorý dychom svojich úst oživuje mŕtve mláďatá? Všimli ste si, že keď Lazár vyšiel z hrobu, evanjelista ho nazýva „mŕtvym“? Toto je jedna z najzaujímavejších vecí. Na konci je Lazár aj „mŕtvy“, aj „živý“. Presne ako naši bratia a sestry, ktorí už prešli bránou smrti. Rozviažme ich a nechajme ísť. Nevyčítajme Ježišovi, že ich nenechal medzi nami dlhší čas. Tešme sa na deň, keď budeme vo večnosti spolu s Ježišom i s nimi. Vlastne nie. Tešme sa už dnes. Pre bratov a sestry, ktorých Ježiš miluje, pre tých, ktorí veria jeho slovu, nie je smrť hranicou, ktorá by nás mohla ešte deliť.

4. pôstna nedeľa

Evanjelista Ján v dnešnom príbehu spomína rôzne osoby, ktoré by sa dali rozdeliť do dvoch skupín. Prvou je človek s chorými očami, ktorý žije v materiálnej tme, duchovne však žije vo svetle, lebo dôveruje Ježišovi a dá sa ním viesť. Druhou skupinou sú tí, čo majú oči telesne zdravé, ale sú slepí duchovne. Považujú sa za dokonalých, pritom hlásajú bludy a odmietajú prijať Ježiša, ktorý je ich spásou. V tomto príbehu nie je ani tak dôležité, kto je dobrý a kto zlý. Dôležitejšie je, že všetci sú slepí. Ide o stav, v ktorom nie je možné vidieť svet a druhých ľudí tak, ako ich vidí Boh. Jednu aj druhú slepotu spôsobil naozaj hriech, ale nie osobný. Bol to hriech Adama. Nemôžme za to, no vďaka nemu sa v istom zmysle ozaj rodíme mŕtvi a slepí.

Antickí prírodovedci tvrdili, že mláďatá leva prichádzajú na svet mŕtve a slepé. Takto ležia vo svojej nore tri dni. Potom prichádza ich otec, veľký lev. Ten na nich dýchne a oni sa prebúdzajú k životu a otvárajú oči. To bol aj počiatok rajského života nášho otca Adama. Prebudilo ho Božie dýchnutie do jeho mŕtvej hlinenej tváre. Zrejme ide o udalosť, na ktorú odkazuje Ježiš, keď mieša hlinu so slinami. Na oživenie hlinenej postavy v raji stačilo toto Božie gesto. Na uzdravenie človeka raneného hriechom to už, žiaľ, nestačí. Slepec s poslinenými očami musel prekonať náročnú cestu. Úzkymi uličkami Jeruzalema schádzal k miestu, kam ho poslal Pán. Prekonával prekážky a schodiská, narážal do ľudí. Veril však Ježišovi. Preto spravil všetko, aby sa umyl a videl. Farizeji odmietajú priznať, že potrebujú uzdravenie. Zobrazujú ľudí, čo nechcú konať pokánie. Myslia, si že sú ako Boh. V skutočnosti bolestným spôsobom odkrývajú najväčšiu Božiu slabosť. Ani Boh im nevie pomôcť z ich slepoty, lebo mu neveria.

Symbolom viery je svetlo sviece, ktorú nám pri krste zapália naši krstní rodičia. Pri tomto obrade vidíme, že viera nie je niečo, na čom by bolo treba veľa pracovať. Je nám darovaná. Ak chceme vidieť svet tak, ako ho vidí Boh, uverme mu a kráčajme v jej svetle.

3. pôstna nedeľa

Židia sa so Samaritánmi nestretávali ani s nimi nediskutovali. Ak by hrdinka dnešného príbehu bola Židovkou, tiež by nebolo vhodné, aby sa s ňou cudzí muž zhováral na verejnosti. Jej údiv pochopíme ešte lepšie, ak si uvedomíme, že studňa, pri ktorej sa príbeh odohráva, je od dediny ďaleko. Bližšie boli dve iné, kde mohla nabrať vodu. Navyše šla k studni až na poludnie, nie ráno ako ostatné ženy. Evidentne ide o osobu, ktorá je spoločensky izolovaná. Hoci Samaritáni nedbali na dodržiavanie Tóry tak ako Židia, žena, ktorá mala piatich mužov, je už aj na ich pomery zlou spoločnosťou. Pri studni stretla Ježiša, ktorý ju pozná lepšie než iní a dáva jej to pocítiť. Napriek tomu ide o najkrajšie stretnutie jej života.

Človek, ktorý zažil čosi podobné, povedal: „V jednom momente som pocítil, ako na mňa dopadol Ježišov pohľad. Nemal som kam újsť. Ježiš okamžite videl celé moje vnútro. Všetko. Každú veľkú i malú vec, za ktorú sa hanbím a ktorú sa snažím ukrývať. Necítil som však ani náznak poníženia a odsúdenia. Ježiš mi dovolil, aby som sa na seba pozrel jeho očami. Bol som v nich neuveriteľne krásnou a šťastnou bytosťou, on sám, Boh, ma obdivoval a kochal sa mojou vznešenosťou. Moju špinu si nevšímal. Padol som na tvár a veľmi som plakal, nie však nad svojimi hriechmi. Plakal som nad tým, že som dosiaľ nechcel byť človekom, ktorého vo mne vidí on.“

Pravé pokánie nie je nepríjemná vec. Je odkrývaním najkrajšej pravdy o nás samých. Je stretnutím s Kristom, ktorý nás nechce len očistiť. Chce, aby sme v jeho prítomnosti boli šťastní, a boli pri tom sami sebou, aby sme sa pred ním cítili ako rybky vo vode. Koniec koncov, tak o sebe hovorili aj prví kresťania. Sme rybky, lebo sme sa zrodili vo vode krstu a sme narodení pre život vo vode, ktorou je Kristus.

2. pôstna nedeľa

Peter, Jakub a Ján zažili na hore Tabor krásne veci, ale nebolo to za odmenu. Keď kráčal Ježiš s dvanástimi do Jeruzalema, otvorene hovoril, že ide nastoliť nové kráľovstvo. Nezakrýval však, že sa to udeje prostredníctvom zrady, kríža, smrti a zmŕtvychvstania. Traja učeníci mu oponovali. Správali sa pyšne a hlúpo. Peter ho poučoval, že sa to nesmie stať, Jakub a Ján ho ignorovali a starali sa len o to, aby v Ježišovom kráľovstve mali popredné miesta.  

Pre týchto troch ľudí bol zážitok na hore Tabor podstatná životná skúsenosť. Fascinovať by nás malo, samozrejme, že na chvíľu videli Ježiša v nebeskej sláve. Dôležité je ale aj to, že boli s Mojžišom a Eliášom. Títo dvaja proroci majú spoločnú jednu vec: neodišli zo sveta normálnym spôsobom. Mojžiša pochoval Boh v moabskej krajine na hore Nebo. Tesne pred smrťou mu z tejto hory ukázal budúce Izraelské kráľovstvo. Eliáš nemá hrob vôbec. Písmo spomína, že bol zaživa vzatý do neba na ohnivom voze. Peter, Jakub a Ján videli na kopci tak, ako Mojžiš, budúcu slávu Kristovho kráľovstva. Zažili ale aj nebeskú žiaru, ktorá ich uchvátila a aspoň na chvíľu uniesla hore, ako kedysi ohnivý voz Eliáša. V istom zmysle tu Peter, Jakub a Ján tiež zomreli. Keď zišli dole, neboli to už oni. Boli to noví ľudia. Vrátili sa premenení.

Ježiš sa meniť nemusel. On je ten istý včera, dnes a naveky. To my sa meníme a premieňame, ak s ním vystupujeme na hory modlitby. Modlitba je námaha, výstup na kopec. Vyžaduje si snahu, môže unaviť. Boh nás za ňu niekedy odmení krásnymi zážitkami a mimoriadnymi milosťami. Ak nie, nesmúťme. Pripomeňme si, že Peter, Jakub a Ján nedostali zážitok na hore Tabor za odmenu.

1. pôstna nedeľa

Kristovo gesto štyridsaťdenného pôstu na púšti opakovali kresťania vždy s veľkou ochotou. Svätý František sa napríklad na začiatku pôstu nechal loďkou prepraviť na ostrov jazera Trasimeno. Nechali ho tam s dvoma pecňami chleba. Svätec ostal v samote a v modlitbe až do Veľkej noci a keď sa po neho bratia vrátili, ešte mal vraj zjedenú len polovicu prvého pecňa.

V minulosti sa verilo, že púšť je miesto, kde prebývajú démoni, miesto pokušení, s ktorými treba zápasiť. Teda miesto zlé. Dobré miesto sme si predstavovali ako raj, lebo človek je tam v bezpečí a všetkého má hojnosť. Biblia ale svedčí, že ani raj nebol úplne bezpečný. Zlý duch bol predsa i v raji. Bol i v synagóge. Iste vie prísť i do kostola. Na púšti Ježiš ukazuje, že bezpečie, po ktorom túžime, nezávisí od miesta, kde sa nachádzame. 

Pamätáte na posledný list svätého Maximiliána…? Písal: Milá mama, všetko je u mňa v poriadku. Neboj sa o mňa a o moje zdravie. Dobrý Boh je všade a na všetko dohliada s veľkou láskou. Napísal ho v tábore Auschwitz.

Cieľom pôstu nie je zvíťazenie nad zlými duchmi. Tí sú už porazení. Zlo nemá viac nad nami moc. Kristus sa o to postaral. Nemali by sme sa zameriavať ani na boj s pokušeniami, aby sa hriech nestal stredobodom nášho života. Pokúsme sa nájsť na púšti Boha, ktorý má byť našou zemou pod nohami. Človek v raji zlyhal, a na svet prišiel hriech, lebo ľudia uverili, že Boh ich nemá rád. Uverili, že sa musia pred ním chrániť. Je to ako keď človek pláva v malej vode, a uverí, že zem, ktorú má pod nohami je pre neho nebezpečná. Človek sa môže utopiť aj v detskom bazéne. Stačí, že sa nepokúsi postaviť, keď už nevládze plávať.

Úspešný pôst sa nemeria tým, ako vysilime a vytrápime svoje telo. Stáva sa pekným a svätým časom, ak nás oslobodí od strachu veriť, že Boh nás naozaj miluje.

6. nedeľa cez rok

Svätý Augustín je medzi obyčajnými ľuďmi známy vďaka knihe, ktorú nazval Vyznania (Spovede). Opisuje v nej i obdobie života, keď už veril v Krista a túžil žiť ako kresťan, usporiadanie života podľa evanjelia však neustále odkladal. Myslel si, že jeho najväčším problémom je láska k žene, ktorú si nemohol vziať za manželku. Vychovával s ňou aj nemanželského syna. Táto žena sa napokon rozhodla, že nechce byť prekážkou pre jeho nový život s Kristom. Vzájomne si sľúbili, že už nikdy nikomu inému nebudú patriť a navždy od neho odišla. Augustín ostal sám, no kresťanský spôsob života sa mu nepodarilo docieliť. Po krátkom čase si našiel milenku a proces jeho obrátenia sa musel začať odznova.

Človek sa neraz utešuje, že keď sa ľudia ako Augustín dostali do neba, aj my máme šancu. Nie je to však správny postoj. Ježiš učí, že sa nemáme uspokojiť s vymeraným minimom. Kresťanský život sa neorientuje na hranicu, pred ktorou sú naše skutky ešte dobré a za ktorou sú už zlé. Orientuje sa na Krista. Kresťan je Boží syn. Stáva sa sám sebou, ak myslí, cíti, miluje a koná tak, ako Ježiš. 

Našim cieľom nie je napodobniť svätcov, ktorí mali podobné chyby ako my. Ježiš chce, aby sme sa usilovali byť dokonalejší a svätejší, než boli na tomto svete oni. Vo vede, v športe a vo všetkých oblastiach života s radosťou prekonávame tých, čo boli pred nami. Vo viere a láske by sme sa mali usilovať o to isté. Ak sa na to cítime malí a slabí, opakujme si, čo nám dnes Boh povedal v prvom čítaní: Ak chceš, môžeš plniť prikázania; je v tvojej moci zostať verným.

5. nedeľa cez rok

Biblické výroky o svetle sme často počúvali v poslednom období. Vzťahovali sa na Krista. Proroci hovorili o svetle, ktoré zažiari, keď príde Mesiáš. Keď sa Ježiš narodil, zažiarila hviezda. Keď ho Simeon zobral do náručia, spieval, že on je Svetlom na osvietenie pohanov. A keď sa Ježiš nasťahoval do Kafarnauma, Matúš povedal: Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo. 

Všetkým, čo čakali, že toto svetlo zmení svet, povedal Ježiš: Vy ste svetlo sveta! Bez nás to nepôjde. Ani Boh nezmení svet, ak sa o to nepokúsime spolu s ním. Znie to ako úloha, ktorá je nesplniteľná. Nevieme totiž víťaziť nad zlom. Keď chceme bojovať, vynesú nás z ringu na nosidlách. Kresťanstvo pôsobí ako slabé a porazené. Nemáme autoritu. Spoločnosť prejavuje voči nášmu náboženstvu ľahostajnosť či dokonca nenávisť. 

Tento postoj možno korení v období, keď kresťania dominovali a presadzovali evanjeliove princípy vysokou autoritou. Účasť na bohoslužbách bola povinná, morálne zásady tvrdo presadzované. Tých, čo ich prekračovali a spochybňovali, čakal trest, spoločenské vylúčenie. Naopak, tých, čo ich presadzovali, charakterizovalo často farizejstvo, zvrátené alebo aj, žiaľ, úchylné správanie. Žijeme vo svete, ktorý na tento fenomén zareagoval prirodzene odmietnutím. 

Myslím, že Ježiš rád varil. Vedel, že keď soľ v jedle získa moc a preváži nad inými chuťami, ľudia to jedlo vypľujú. Vedel však, že soľ je nepostrádateľná. Dáva sa i do čokolády, pretože vďaka nej sa rozvinú ostatné chute. Vedel, že jedlo je podarené vtedy, keď si pri ňom vôbec neuvedomíme, že obsahuje i túto koreninu.

Autentické kresťanstvo, ktoré vnútorne premení celý svet, nie je mocenské a agresívne. Nepresadzuje sa silou, ale láskou. Sv. Pavol si to uvedomil v Korinte: na mieste, kde vládla pohanská nemravnosť, kde sa nedokázal dobre jazykovo dorozumieť a svojim vzdelaním nevedel oponovať gréckym filozofom. Tam pochopil, že všetka sila jeho evanjelia vychádza zo skúsenosti kríža. I Ježiša odniesli z ringu na nosidlách, mŕtveho a dobitého. Predsa to však nebol koniec jeho príbehu. Bol to začiatok kresťanstva, ktoré svet prijme ochotne a s radosťou, ak bude tým, čím má byť.