Evanjelium o pannách čakajúcich s lampami na ženícha sa číta vždy v období, keď zapaľujeme sviečky na hroboch. Chtiac-nechtiac sa vtedy zamýšľame nad svojou pripravenosťou vstúpiť do večnosti. Príbeh o osobách, ktoré neboli vpustené na svadbu, môže znieť ako výstraha tým, čo sa na stretnutie s Kristom nepripravujú zodpovedne. Boh sa však nemusí uchyľovať k zastrašovaniu a vyhrážkam, že nás nechá stáť vonku. Boh je láska a láska nedosahuje svoje ciele hrozbami. Práve naopak.

Treba si všimnúť, že v Ježišovom myslení nie sú ľudia rozdeľovaní na dobrých a zlých. Človek je buď múdry, alebo nerozumný. Ďalej si treba uvedomiť, že Božie kráľovstvo sa podobá desiatim pannám. Netvorí ho len  päť múdrych postáv. Z jeho kráľovstva nie je vylúčený nik, pretože ono siaha všade tam, kam siaha jeho láska. A tá nemá hranice. V tomto zmysle napísal kardinál Špidlík v jednej zo svojich kníh, že Boh je prítomný aj v pekle. Nemá dva ohne: jeden pre dobrých (Duch Svätý) a druhý pre zlých (pekelné muky). Duše zatratených trápi ohňom svojej lásky – tej lásky, ktorej sa vzopreli a ktorej sa počas pozemského života dobrovoľne zriekli.

Napokon sa predsa len dostávame k pravdivej myšlienke, že obdobie pozemského života je časom, keď treba robiť dôležité a múdre rozhodnutia. Nebezpečenstvo, že sa vo večnosti nebudeme tešiť s Kristom, je reálne. Nikto nechce počuť: „Choď preč, nepoznám ťa.“ V príbehu sú však na svadbe so ženíchom osoby, ktoré tých vonku poznajú. Tu sa odkrýva zmysel toho, že podobenstvo čítame v období Dušičiek. Dáva nám nádej, že sa môžeme jeden za druhého prihovárať. Môžeme hovoriť Ježišovi o našich bratoch a sestrách, ktorí možno urobili v živote aj nerozumné rozhodnutia. Veríme však, že aj oni sú obklopení jeho nesmiernou dobrotou, ktorá má moc uzdravovať. Naše bdenie nemá byť ovocím strachu zo stretnutia s Ježišom, ale ovocím viery v silu jeho lásky.