Boh hovorí o pohanskom kráľovi, o Peržanovi Kýrovi, že je jeho „pomazaným“. Zaujímavé je, že meno Kýros sa dá preložiť aj ako „Kristus“ (Christos). V tej istej knihe hovorí Boh o Kýrovi, že je „jeho pastierom“. Vybral si ho totiž na uskutočnenie svojich plánov – na oslobodenie Izraela z babylonského zajatia. Perzský vládca sa tak stal predobrazom Krista s veľkým „K“.

Boh vie konať aj prostredníctvom predstaviteľov civilnej moci. Cirkev učí, že ich zákonom a nariadeniam sa treba podriadiť, pokiaľ nie sú výslovne nemorálne. Robil to aj Pán Ježiš. Platil dane, hoci boli v tom čase naozaj privysoké (podľa niektorých komentárov musel človek odovzdať až zhruba 50 % príjmu). Ježiš akceptoval dokonca s veľkým pokojom aj nespravodlivý rozsudok smrti, ktorý nad ním vyniesol Pilát. Musel mať v sebe obrovskú vieru, že jeho Otec má opraty pevne vo svojich rukách, nech by sa stalo čokoľvek.

Pri úvahách o tom, do akej miery sa podriaďovať svetským povinnostiam, robíme často podobnú chybu ako Židia v evanjeliu: zabúdame, že minca má dve strany. Riešime povinnosti voči štátu či zamestnávateľovi, ale záležitosti duchovného života sú nám ľahostajné alebo ich pokladáme za menejcenné. V minulých týždňoch sme však v nedeľných evanjeliách počúvali, že aj Božie kráľovstvo má svoje pravidlá a kto sa chce na ňom podieľať, musí ich rešpektovať.

Boh si v našom živote právom nárokuje svoje miesto. Ak preňho nevyčleníme to, čo požaduje, zostane nám obyčajne len to, čo nám napokon vezmú ľudia alebo čas.