Boli sme milo prekvapení, keď sme si pred dvoma týždňami uvedomili, čo znamená Božie pozvanie pracovať v jeho vinici. Minulú nedeľu toto pozvanie zaznelo opäť, lenže Boh sa už na nás neobracal ako na robotníkov. Dal nám pocítiť, že sme jeho dedičmi. Aj to bolo fantastické, lebo sme si uvedomili, že tak ako vinič rastie a dozrieva, aj my musíme napredovať v živote s Bohom, ktorý nás prijal za svojich, pozná našu nedokonalosť, no je s nami božsky trpezlivý.

Pomaly začíname chápať, že v Božích očiach práca vo vinici nie je remeslom, ale vášňou. Tak ako vinica odpovedá na prácu človeka úrodou, človek odpovedá na Božiu starostlivosť láskou a dobrotou, ktorá má byť ovocím jeho života. Dnes sa na nás Boh obracia ako na správcov, čiže na ľudí, ktorí už majú všetko jeho bohatstvo vo svojich rukách. V Božom svete sa však nič nekončí tým, že sa človeku zverí nejaká hodnosť alebo moc.

Vo františkánskej rodine sa traduje príbeh o bratovi Pacifikovi, ktorý mal ešte počas života svätého Františka pri modlitbe videnie. Bol uchvátený do neba a videl tam mnoho prázdnych trónov. Jeden z nich bol vyšší a slávnejší než ostatné. Žiaril a bol ozdobený všetkými drahocennými kameňmi. Pacifikovi bolo povedané, že je to trón, na ktorom kedysi sedel anjel Lucifer, no pre svoju pýchu ho musel opustiť, aby na ňom jedného dňa mohol zasadnúť pokorný František.

Žijeme obklopení Božou láskou. Dostali sme všetko, čo potrebujeme, aby sme plnohodnotne žili realitu Božieho života – života, ktorý je krásny a dáva zmysel. Nenechajme si túto šancu pretiecť ako vodu pomedzi prsty.