Pohľad z bicykla na putovanie do Einsiedelnu
Dlho som uvažovala, či sa znova odhodlať na tradičnú púť slovenskej katolíckej misie do Einsiedeln. Keď som však našla na domovskej stránke misie oznam o pešiej túre a požehnanie otca Niznera pútnikom, padlo rozhodnutie – pokračovať, šľapať.
Ideálne podmienky už zrána, slabá premávka vo Winterthure a i popri riečke Töss. Rýchlo naskakovali kilometre, tichúčko, v rannej prírode vyasfaltovaná cyklistická trasa napĺňala dušu radosťou a odvahou – šľapať. Počas mojej prvej prestávky na obvyklom mieste zarazili ma zaparkované vyleštené a kvetmi ovenčené traktory – Porsche Diesel. S neistotou som hľadela na skvosty techniky minulých rokov, pohľad zľava, zprava, ale sadnúť si za volant a vyskúšať sedadlo, nato som sa neodvážila. Hrobové ticho a predo mnou bohatstvo starých traktorov. V prípade, žeby sa niečo prihodilo, poškodilo, nemienila som niesť zodpovednosť. Nasadla som do môjho vyskúšaného sedadla a začala – šľapať. Počas krútenia kolies v Tösstal som takmer nezbadala, že som už pred dvanástou dosiahla najvyšší bod túry dopoludňajšej trasy. Mnoho tém sa mi podarilo vyjasniť, spomienkami navštívila mnohých priateľov a oživila zabudnuté. Až v Rapperswil-Jona som musela pozorne sledovať cyklistickú trasu číslo 53 a riadiť sa semaformi. Patrí sa i počas života dôjsť k červenej : čakať, rozmýšľať, sledovať, pozrieť na suseda, prehodiť rýchlosť, ofúknuť prach, prejsť si rukou po tvári. Skracujú semafory čas? Je dobré žiť len na zelenú?
Konečne odpočívadlo pri Hurden, kde si každoročne v prestávke zmyjem upotenú tvár, oddýchnem, pochutnám na dobrom chlebíku a ovocí. I tu boli všetky miesta na lavičkách voľné, nik mi nerobil spoločnosť, len zabudnutý kabát a sveter prehodený cez lavičku zmenili moje myšlienky. Veľmi som si priala, aby oblečenie našlo svojho majiteľa. Počasie stále vhodné na bicyklovanie, ale teplota stúpla a predomnou dvojhodinové šľapanie na bezmotorovom bicykli. Neodolala som skúške autobusu s číslom 190 zastaveným na autobusovom nádraží v Pfäffikone. Ak ma šofér zoberie, zveziem sa. Ak však nastúpia kočiare, budem musieť šľapať. Priala som si, aby mamičky zostali ešte na nákupoch, čo sa i stalo. Zo skúsenosti poznám, že cesta je náročná, ale hlavne z Pfäffikonu do Schindellegi hlučná, nepríjemná, škodlivé výfuky áut už nepotrebujem, spôsobujú i tak len hlavy bolenia. Na stanici v Schindellegi som dúfala stretnúť skupinu zürišských pútnikov, nik však nečakal. Nesklamala som sa, dôverovala som, že mládež je už rýchlejšia a pravdepodobne už takmer pred cieľom. Posledných 5 km je vždy radosťou, treba už len pohodlne – šľapať. Cieľ sa blíži, malé stúpanie je hračkou, automobilisti prejavujú rešpekt, cítiť uvoľnenie svalstva a úsmev, pocit radosti sa vyčaruje na tvári dobrovoľne. Pri poslednom obchvate v Einsiedeln nepociťujem žiadnu námahu, žiadnu bolesť, len vďačnosť za silu, pomoc a ochranu. Konečne môžem zosadnúť z bicykla, konečne môžem piť vodu z marianskej studne a hľadieť na priestranstvo pred bazilikou. Netrvalo dlho, keď jedno luxusné auto za druhým zapĺňalo voľné priestranstvo pri marianskej studni. Dokonca ma požiadali, aby som si našla iné miesto na bicykel, veľká Autorallye 2016 potrebuje celý priestor. Spraviť rýchlo zábery, ukázať prítomným luxusné oldtimeri, vypiť kávičku a štartovať ďalej, rallye pokračuje. Prezlečená, umytá, som vstúpila do baziliky a vykonala svoje rallye; najskôr pred čiernou madonou, pred hlavným oltárom a na koniec v dolnej kaplnke zaplnenej nemeckými pútnikmi. Znova ticho, tichúčko, pokoj, sv. omša s meditatívnou homíliou. Po absolvovaní kresťanskej rallye som stretla pred bazilikou unavených mladých slovenských pútnikov a pomaly sa rozlúčila s Einsiedeln, no s nádejou a želaním: do skorého videnia.
Pre ktorú rallye sa rozhodneš Ty ?
Marta van Ooijen
