Tradícia putovania do Einsiedeln pokračuje
Počas rokov neslobody sa veľmi nechodievalo na púť, aspoň nie na organizovanú, hromadnú. Skôr so spolužiačkami sme si spravili jarný výlet na dubnickú kalváriu spojený so zbieraním prvých jarných kvietkov. Keďže nás rodičia nevideli, zobrali sme si sebou podkolienky a v nich šťastné behali hore Kalváriou. Nosenia hrubých zimných pančúch sme už mali dosť.
Príchodom do Švajčiarska obnovila malá skupinka krajanov putovanie. Chodníčky viedli ku čiernej Madone v Einsiedeln. Pravidelne v sobotu pred veľkou celošvajčiarskou púťou sme od včasného rána s vďačnosťou kládli krok za krokom, načúvali šepotu prírody a zurčiaci Sihl zlaďoval modlenie ruženca s úprimným prosbami.
Za nami sú roky spomienok na všetkých, ktorí začínali, ktorí sa pridali a medzi časom, ktorí sú v nebeskom nebi . Pútnickú palicu prevzala mladšia generácia a tak vzácny čas spoločného putovania pokračuje. Určite začiatočníci púte sa veľmi tešia z impulzu potreby modlitby za národ, za spoločenstvo vo svete a predovšetkým za svoj križ.
Po tretí krát v sobotu pred veľkou púťou už nekráčam, ale točím pedálmi. Od pešej skupinky som sa odtrhla, pretože kolená si zvykajú na arthrózu.
V sobotu, 5. Septembra 2015 neurčitosť počasia, vnútorná pochybnosť preťahovali čas štartu. Predsa len túžba pokračovať v tradícií a nádej bez nehody dôjsť ku čiernej Madone rozhodli konať. Po jednom kilometri moju neistotu s počasím vyriešili vysoké slnečnice v kukuričnom poli. Upevnili moje predsavzatie, že dôjdem do Einsiedeln bez dažďa. Slabá ranná premávka cez Winterthur mi vyhovovala, bola som paňou na ceste. A i tichá cyklistická trasa popri rieke Tôss, takmer bez vody, len vymyté kamene v koryte upozornili na horúce leto. Mne nebolo veľmi teplo, chladnejší vzduch vial na chrbát, ale i tak sa dobre a pravidelne otáčali kolesá, kilometre pribúdali. Keďže na trase nebolo takmer žiadneho bicyklistu, počasie neveštilo nič dobrého. Prvú prestávkku som si dovolila až pri odpočívadle v Hurden. Posilnená bilinkovým čajom a dobrým krajcom chleba, pohľad na panorámu smerom k Einsiedeln upozornil na blížiacu sa zmenu počasia. Pohľad som si osladila zaslúženým kusom čokolády a i čokoládovým dezertom, potrebovala som silu, energiu. Na moje šťastie a veľké prekvapenie som v Schindellegi natrafila na skupinu verných pútnikov z Zúrichu. Mne možno ešte vydrží počasie bez dažďa, myslela som si, preto len krátke pozdravenie a pokračovanie krútenia kolies k cieľu. Posledných 15 kilometrov som už dobre poznala, nebolo treba sledovať cyklistickú trasu , len svŕbilo jedno želanie, vydržať v tempe. Moji verní spolupútnici z minulosti by boli prekvapení veľkými stavebnými objektmi, nákupnými strediskami moderných obchodných pútnikov.
Vstúpiť do baziliky s neupravenými vlasmi, spoteným oblečením, to nie je mojou obľubou. Prázdne toiletty slúžili len mne a mojej vonkajšej úprave. Bicykel som odstavila takmer pred vchodom do baziliky, zhlboka vydýchla, šťastie spojené s vďakou ranným slnečniciam, s pokorou za vyplnenú nádej a po hodinách zhrbenia, vyrovnaný chod do byziliky. Najskôr poklona pred sochou Panny Márie, ktorá bola dokončená pred 550 rokmi.
Pohľad nahor pri prvom pilieri baziliky spočinul na anjelovi, ktorý ma vítal a uviedol na miesto. Teplo sialalo priestorom baziliky. Po slávnostných vešperách a Salve Regina pred kaplnkou, predsa sa len pustil dážď a nastalo ochladenie.
Nezostal čas na vydržanie príchodu mladých obetavých pútnikov z Zúrichu, bolo treba nasadnúť na vlak a opustiť miesto vzdialené 84 kilometrov od môjho bydliska.