Novoročný príhovor kardinála Jozefa Tomka: Mariánsky rok

Na sviatok Krista Kráľa Katolícka Cirkev ukončila Rok viery, ktorý bol pre nás Slovákov aj cyrilo-metodským rokom. Slovenskí biskupi vyhlásili rok 2014 ako mariánsky, Rok Sedembolestnej. Prvého januára slávime sviatok Božej Matky. Rôzne národy oslavujú Pannu Máriu osobitným spôsobom, najmä na pútnických miestach, ktoré priťahujú zástupy veriacich. Posvätné miesta vo Svätej zemi, najmä Betlehem, Nazaret a Jeruzalem, ako aj Lurdy, Fatima, Čenstochová, Pompeje, Vladimir, Mária Pócs, Luján, tiež naša Levoča, Šaštín, Staré Hory, a viacero iných miest rozosiatych po svete, sú ohniskami mariánskej úcty a duchovnej obnovy.

My Slováci si uctievame Pannu Máriu ako Sedembolestnú Patrónku Slovenska, zasväteným sviatkom dňa 15. septembra, ktorý sa vpísal do dejín celého národa. Prezrádza to veľká účasť veriacich aj vysokých predstaviteľov verejného života na slávnosti v Šaštíne, ale aj prítomnosť v našej ľudovej kultúre, v spevoch, kaplnkách s obrazmi Sedembolestnej pri cestách, v starom umení, v jej sochách a vyobrazeniach v našich kostoloch i domácnostiach. Všetky tieto prejavy uľahčujú hlboké duchovné prežitie mariánskeho roka so sľubným bohatým ovocím.

Tento sviatok má svoju dlhú históriu. Je to ponajprv životná, skutočná história Bolestnej Matky Ježiša z Nazaretu. Keď táto mladá žena priniesla svoje Dieťa do jeruzalemského chrámu, starý Simeon jej prorocky prehlásil, že to Dieťa narazí na odpor a Máriinu dušu prenikne meč bolesti (por. Lk 2,34-35). Podľa biblických správ, bola to mnohoraká bolesť, ktorú ľudová zbožnosť označila ako sedmorakú, a trpiacu Matku ako Sedembolestnú. Opis jednotlivých bolestných príbehov nájdeme ako kroniku v evanjeliu sv. Lukáša; je to nočný útek pred vrahmi cez púšť do cudzej, egyptskej krajiny, život v exile, potom návrat do vlasti a trojdňové hľadanie strateného Syna počas púte do Jeruzalema, stretnutie Matky so zbičovaným Synom na krížovej ceste, pribíjanie na kríž, vyzdvihnutie na potupnom dreve, pomalé umieranie, posledný výkrik, celý ukrutný niekoľkohodinový príbeh, ktorý citlivá Matka prežívala trpiac spolu so Synom, stojac pod krížom – Stabat Mater dolorosa. V týchto dramatických chvíľach Ježiš

sa z výšky kríža pozrie na Máriu a na milovaného učeníka Jána a povie veľavýznamné slová najprv svojej Matke: „Hľa, tvoj syn!“, potom zas Jánovi: „Hľa, tvoja matka!“ Utrpenie Ježišovej Matky pokračuje aj po jeho smrteľnom výkriku: „Dokonané je!“ Ťažko si môžeme predstaviť, akú nesmiernu bolesť prežívala Mária, keď vojak prebodol kopijou Ježišovo mŕtve srdce; keď po takto zistenej Ježišovej smrti doráňané telo sňali z kríža a zložili do lona Matky; keď sa dotýkala jeho ukrutných rán. Tu jej spoluúčasť trvala dlhšie ako samo jeho utrpenie, siahala až za hranice jeho smrti.

Mária spolu trpela pre ten istý cieľ, pre ktorý trpel a umrel jej Syn, pre vykúpenie ľudí. Zaiste tak chápala aj slová, ktorými ju zveril za matku Jánovi a v ňom aj nám všetkým: „Hľa, tvoja matka!“ V takom zmysle chápali tieto slová aj cirkevní otcovia a učitelia. Náš veľký priateľ Ján Pavol II. ich takto hlboko vysvetlil pri svojej návšteve v Šaštíne dňa 1. júla 1995, keď povedal: „Apoštol Ján stojí pod krížom, aby zastupoval nás všetkých. Odvtedy jej môžeme vravieť: «Matka moja» a «Matka naša»: «Matka moja» ako jednotlivci, «Matka naša» ako spoločenstvo. Celé národy ju môžu volať Matka, ako to robíte vy“.

Podľa svedectva Jánovho evanjelia, „od tej hodiny si ju učeník (Ján) „vzal k sebe“, „vzal za svoju“ (po grécky „eis ta idia“). Po nanebovzatí ostáva Božej Matke nová úloha v histórii, a to pomáhať a potešovať v utrpení. Ako to vyjadrili teológovia, ona nemôže ostať necitná nad bolesťou a nad ranami tých, za ktorých jej Syn trpel a zomrel a ktorých On považoval za údy svojho tajomného tela. Náš národ zažil toho utrpenia hodne. Spomeňme len prvé štátne útvary, ich rozvrat a boje v 9. a 10. storočí, tatársky vpád roku 1241, keď naši predkovia utekali s rodinami do lesov a brali si so sebou obrázky alebo sošky Bolestnej Matky; v 15. storočí, počas husitských nájazdov si rodiny uchovávali reliéfy Sedembolestnej, ktoré sa vyrábali z pálenej hliny, podľa príkazu kráľa Mateja Korvína. Keď krajine hrozí vpád Turkov, ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz (ktorý spravoval takmer celé Slovensko), v pastierskom liste roku 1470 doslovne spomína dávny, dejinný zvyk, že naši predkovia sa v ťažkých časoch obracali o pomoc k Bolestnej Panne Márii a ona ich vypočula, preto ich povzbudil, aby ju znovu vzývali. Jeho nástupca arcibiskup Juraj Selepčéni-Slepčiansky pred rozhodnou bitkou s Turkami pri Viedni roku 1683 rozdal vojakom medailóniky s obrazom Bolestnej Matky, aby vzývali jej pomoc. Aj stará ľudová pieseň z tureckých vojen „Pri trenčianskej bráne“ je prosbou slovenských junákov o ochranu Panny Márie pred ich odchodom do boja: „Bože nám pomáhaj i Panna Mária, aby bola šťastná slovenská krajina“.

Tradícia úcty k Bolestnej Matke sa teda tiahne celými našimi dejinami, ako o tom svedčia aj gotické a barokové sochy, oltáre, kalvárie, modlitebné bratstvá, okolo 250 kostolov a kaplniek zasvätených Sedembolestnej po celom Slovensku. Dokonca aj niektorí pápeži udelili ctiteľom Sedembolestnej duchovné výsady; boli to Benedikt XIII. (1724-1730), Pius IX., ale predovšetkým Pius XI., ktorý ju roku 1927 osobitným dekrétom potvrdil za Patrónku Slovenska. Pavol VI. udelil roku 1964 pútnickému chrámu v Šaštíne titul baziliky minor a o dva roky vyhlásil Sedembolestnú za hlavnú Patrónku Slovenska. História vrcholí návštevou pápeža Jána Pavla II., ktorý dňa 1. júla 1995 v Šaštíne korunoval jej sochu.

Naši krajania, ktorí sa vysťahovali do iných krajín, si priniesli vieru a úctu k Sedembolestnej Patrónke Slovenska na nové miesto. V Spojených štátoch severoamerických jej slovenskí františkáni zasvätili kláštor a pútnické miesto vo Valparaise (Indiana); okrem viacerých obrazov sôch, Sedembolestnej je zasvätená aj slovenská kaplnka v národnej svätyni vo Washingtone. Na nádvorí nazaretskej baziliky Zvestovania vo Svätej zemi sa od roku 1970 nachádza pekná mozaika Patrónky Slovenska. Slovenskí misionári šírili úctu k Sedembolestnej na ostrove Flores pri Indonézii a slovenskí saleziáni sa postarali o postavenie jej zasväteného kostola v japonskom meste Usa. Nesmieme zabudnúť na peknú mozaiku Sedembolestnej Patrónky Slovenska na bočnom oltári v kaplnke Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorú navrhol známy umelec Jozef Cincík.

História zaznamenala pamätné slová, ktoré povedal Ján Pavol II. v Šaštíne: „Tu je dom, v ktorom býva Panna Mária, Matka Slovákov… Ona túži, aby ste ju prijali do každého slovenského domu, do celého života vášho národa“.