Aké je to byť misionárom?

Milí kamaráti, 
viete, že náš otec Pavol má v novembri narodeniny?  ???
Pri tejto príležitosti vám prinášame exkluzívny rozhovor, v ktorom nám prezradí, aké je to byť misionárom i čím chcel byť, keď bol malý.
Touto cestou mu srdečne blahoželáme a želáme veľa zdravia a Božieho požehnania.

Kedysi dávno, keď ešte neexistoval internet, sa informácie šírili rôznymi spôsobmi – dymovými signálmi, poštovými holubmi. Niektoré informácie však museli ľudia prinášať osobne. Zvlášť, keď im srdce horelo Ježišovým plameňom. Ľudia, ktorí Pána Ježiša spoznali, o tom nevedeli mlčať. Volali sa misionári a ich túžbou bolo ohlasovať evanjelium po celom svete. To si vyžadovalo neuveriteľnú odvahu a vytrvalosť. Niektorí museli dokonca vymyslieť úplne nové písmo, aby mohli preložiť Bibliu (svätí Cyril a Metod) a priblížiť ju ľuďom, iní sa museli naučiť úplne nový jazyk (napr. svätý František Xaverský po japonsky), ďalší pretrpeli výsmech a mnohí prišli kvôli ohlasovaniu evanjelia dokonca o svoj život. Ako vidno, byť misionárom nebolo v tom čase vôbec jednoduché.
Čo myslíte, deti, je tomu tak aj v dnešnej dobe?
Poďme sa na to opýtať nášho misionára, otca Pavla.

Otec Pavol, ty si istotne nemal strach, že prídeš o život, keď si išiel k nám do Švajčiarska na misiu, však? Mohol by si nám povedať, aké je to byť v súčasnosti misionárom? 

Tak ako sa to vezme. Kto by nemal strach, keď ide do nového a neznámeho prostredia? Obavy mávame všetci. Ale je to určite iné, ako keď idete na misiu do krajín s úplne inými zvyklosťami, iným spôsobom života, odlišným jedálnym lístkom, s výskytom chorôb, ktoré u nás nepoznáme a podobne. Túto obavu prekonáva iba láska k ľuďom, ku ktorým idete hlásať Krista.

Ako si sa stal misionárom? 

Ja neviem, či som misionár tak, ako máme mnohí predstavu. Nešiel som medzi ľudí, ktorí  o Kristovi nikdy nepočuli. Prišiel som do komunít, ktoré jestvujú a ktoré sú tu už roky. Ale každý kňaz je istým spôsobom aj misionár, nakoľko sa snaží, aby veriaci verili v niečo, čo je odkaz Krista, aby sa snažili poznať našu vieru. Každý máme mamu, ale moja mama nie je tvoja, hoci obe sú mamy. Nie je viera ako viera, pokoj vo svete bude vtedy, keď si každý bude vážiť vlastnú vieru a nebude sa vysmievať tým druhým.

Ako vyzerá tvoj deň?

Závisí. Soboty  a nedele sú naplnené bohoslužbami, v mojom prípade ani nie ich veľkým počtom, ale vzdialenosťami, ktoré prekonávam k jednotlivým komunitám. Počas týždňa je pevných programov menej, neznamená ale, že nie sú. Na to, aby všetko fungovalo treba zabezpečiť mnoho vecí, jestvuje celý rad porád a stretnutí. Musím naplánovať naše podujatia a tu vo Švajčiarsku s pomerne vysokou presnosťou. Možno si to neuvedomujete, ale jestvuje aj cirkevná administratíva a tá sa nemá zanedbávať, načas a správne musia byť zapísané krsty, sobáše, birmovka a podobne, tu je to ešte komplikované tým, že slovenské mená sa ťažko prepisujú, lebo znejú exoticky. Treba pripraviť kázne, kňaz, ktorý sa domnieva, že mu stačí si prečítať evanjelium pred sv. omšou potom rozpráva iba tak, aby rozprával, ale treba vedieť naučiť sa aj niečo povedať. No a v živote kňaza nemá chýbať modlitba, meditácia, čítanie Písma, cirkevných dokumentov a tiež vzdelávanie. Hoci sa to nezdá, aj vo vierouke jestvuje pokrok a vývoj, veď Boží Duch nás pozýva neustále objavovať posolstvo Krista.

Koľko je slovenských misionárov vo Švajčiarsku?

Jeden, preto zvyknem s vtipom povedať, že som najlepší slovenský misionár vo Švajčiarsku. Sú tu aj iní kňazi, ktorí rozprávajú po slovensky, ale ich úlohou nie je slúžiť slovenskej komunite, majú iné poslanie.

Čím si chcel byť, keď si bol malý? 

Všeličím, keď som bol malý, tak vtedy všetkých chlapcov zaujímali smetiarske autá. Istú dobu som chcel byť aj herec, ale neviem povedať správne „s“, neviem spievať, tak to nešlo. Zaujímala ma medicína, ale nebol som dobrý v chémii, tak ani to nešlo. Najviac som chcel byť vedec, pôvodne som študoval elektrotechniku a chcel som sa venovať výskumu. Fascinovala ma hlavne výroba a vývoj obrazoviek pre televízory a monitory.

Prečo si sa stal kňazom?

Presne to prekrížilo môj sen o vedcovi.  Vtedy som bol aktívny v práci s deťmi a mládežou, len málo ľudí vie, že som bol veľmi angažovaný v eRku (dodnes spoločenstvo na Slovensku, ktoré spolupracuje pri výchove detí), ktoré vydáva aj časopis Rebrík, a to bola moja prezývka. Stále viac som cítil, že ľuďom dáte najviac, keď im dáte duchovno, Krista. Byť dobrým organizátorom je fantastické, ale myslím,  že byť dobrým kňazom nad tým vyhráva.

Čo znamená OFMCap za tvojím menom? 

Ordo Fratrum Minorum Cappuccinorum. Som členom rehole kapucínov, ktorí za svojho zakladateľa  považujú sv. Františka, tak ako františkáni a minoriti. Je to spoločenstvo bratov nasledujúcich Krista podľa vzoru tohto zakladateľa. Je to taká duchovná rodina.

Máš aj rehoľné meno?

Ostalo mi krstné, keď som vstupoval, bolo to z dvoch dôvodov. Bolo to za komunizmu teda v čase, kedy byť rehoľníkom bol trestný čin a mohli ste ísť za to do väzenia. Ďalšie meno by mohlo byť za istých okolností nepraktické. Druhý dôvod bol ten, že to bolo v čase, kedy niektorí teológovia tvrdili, že krstná milosť je najväčší dar, vtedy sa preferovalo, rozvíjať svoje krstné povolanie. Náš krst nie je pekná slávnosť, ktorú si my sami nepamätáme, je to naše smerovanie k Bohu. Sme Božie deti.

Ktorú modlitbu máš najradšej?

Tak toto sa ma ešte nik nepýtal. V duchovnom živote nemám rád, keď sa hovorí, čo je lepšie a čo je horšie. Lebo dôležité je približovať sa k Bohu tak, ako nás to učí Kristus. Páči sa mi to, lebo sa nemusíme prieť o to, ktorá modlitba, ktorá rehoľa, ktorá duchovná cesta je najlepšia. Lúka je pekná, keď je pestrá, Kristova záhradka má toľko kvetov, koľko nás je ľudí. Myslím, že to je, ako keby som sa vás opýtal, ktorý zo súrodencov je najlepší. Každý má niečo vzácne aj menej dobré a to tvorí pestrosť života.

Ako sa dá počuť Ježišovo volanie?

Veľmi ľahko a zároveň veľmi ťažko. Boh nás nenúti, volá nás, to čo mi spôsobuje vnútornú radosť (zdôrazňujem vnútornú) a prináša pokoj, tým sa nám prihovára Boh. To ale treba vedieť skontrolovať, či to nie je hlas zla, môj vlastný, či hlas, ktorý presadzuje iba mňa a moju vôľu – a toto už býva ťažká práca, no zároveň veľké dobrodružstvo. Je to ako náš vzťah k rodičom. Nám napadne kadečo, no rodičia, tým, že majú väčšiu skúsenosť, lepšie vedia posúdiť, či je to vhodné, alebo nie. No náš nápad je veľmi potrebný, lebo sa učíme žiť a testovať svoje myšlienky a nápady.

Môžeme sa aj my stať misionármi?

Malé deti zvyknú povedať, že moja mama je najlepšia a môj otec najsilnejší. Sú hrdí na svojich rodičov a dávajú to najavo. Krstom sme sa stali synmi a dcérami Boha, myslím, že je vhodné to vedieť dať najavo. Misionár nie je ten, čo je ako misionár zamestnaný, ale ten, čo hlása svojho Otca – Boha. Všetci sme misionári. Niektorí sú však povolaní, aby to robili ako plán svojho života. Pre život Cirkvi je to vzácne povolanie, preto je dobré v modlitbách pamätať na kňazov, aj misionárov.

Ďakujeme ti, otec Pavol, za priblíženie misionárskeho života.
Prosíme Pána Boha, aby ti neustále dával silu plniť tvoje poslanie kňaza a misionára na šestku, a aby sa všetky tvoje ovečky raz dostali do neba.

Deti, chceli by ste sa aj vy niečo otca Pavla opýtať? Vaše otázky nám pošlite na deti@skmisia.ch . Otec Pavol na ne istotne rád na našej stránke odpovie.