50. púť do Einsiedeln

Tešme sa z každého, kto prispel službou, darom, či účasťou na našej výročnej púti. Bolo nás približne 250, čo je v tomto čase opatrení nádherná účasť. K tomu bolo asi 60 pripojení na online prenose cez internet.

Vydajme sa na cestu k päťdesiatinám SKM.

Svedectvo o prvej Mariánskej púti do Einsiedeln:

Keď ma náš misionár otec Pavol Šajgalík požiadal ako asi posledného žijúceho účastníka tohto diania napísať pár riadkov o tom, ako sa zrodila idea mariánskej púte do Einsiedeln, nebolo v Európe ani chýru ani slychu o nejakej vírusovej infekcii. Teraz, keď sa uvoľňujú postupne karanténne opatrenia a ešte ani nevieme za akých podmienok budeme môcť putovať po päťdesiaty-krát, ďakujem Nebeskému otcovi, že mi dovolil dožiť sa tohto času a vydať o tom svedectvo. Bolo to koncom roka 1968, keď začali švajčiarski biskupi organizovať vo svojich diecézach duchovnú starostlivosť o poaugustových utečencov. Napriek zaužívanej praxi v Cirkvi, že duchovná starostlivosť pre vysťahovalcov a utečencov sa organizuje na rečovom a etnickom princípe mali názov československé misie. Predchádzajúce dlhodobé zamlčiavanie slovenského národa v zahraničí prinieslo i tu svoje ovocie – národ bez štátu vlastne nejestvuje. Na jar v r. 1969 sa niekoľkí aktívni veriaci začali zaoberať otázkou, akým spôsobom by sme mohli mať vlastnú slovenskú misiu. A hľadali sme rovnako zmýšľajúcich aj v iných biskupstvách, aby sme mohli počítať s ich podporou pre ustanovenie Slovenskej katolíckej misie. Trvalo nám dlhší čas, kým sme vedeli, na koho sa obrátiť s našou žiadosťou o samostatnú misiu. A okrem cirkevných vrchností bolo treba súhlasu kantonálnych i federálnych úradov na to, aby misionár – cudzinec dostal povolenie pobytu a práce v krajine. V tejto zložitej problematike nám cennými radami pomohol slovenský salezián, otec Martin Mazák, ktorý už skoro dvadsať rokov pôsobil vo francúzsky hovoriacej časti krajiny. Naša cesta labyrintom inštitúcií pokračovala, súhlas jednej z nich bol často podmienený súhlasom inej. No zdalo sa nám, že problémy nemajú koncakraja a potrebujeme podporu našich snažení od nejakej vplyvnej osoby. Keď sme museli skonštatovať, že takúto nemáme, napadla nám myšlienka obrátiť sa s prosbou o pomoc na Sedembolestnú Pannu Máriu, Patrónku Slovenska, teda aj našu Patrónku, putujme k nej. Nepoznali sme pútnické miesta, ani aké sú vo Švajčiarsku zvyklosti pri organizácii púte. Toto vzal o. Krivý na seba, mne pripadla úloha oznámiť maximálne možnému počtu Slovákov roztratených po celom Švajčiarsku jej konanie a požiadať ich, aby prišli rozmnožiť rady prosebníkov. A tak v nedeľu pred sviatkom našej Sedembolestnej Patrónky 12. septembra 1971 sme už namiesto prosieb mohli ďakovať za jej príhovor. Podarilo sa nám získať slovenského kňaza v osobe saleziána o. Antona Baníka, ktorý bol tajne vysväteným kňazom a na pokyn jeho rehoľných predstavených prešiel do zahraničia. Pôsobil v Taliansku. Spojenými silami sme dosiahli i súhlas jeho rehoľných predstavených uvoľniť ho na túto prácu. Zopár dní pred púťou sme dostali oznámenie, že churský biskup o. Vonderach ustanovuje Slovenskú katolícku misiu v Zürichu. Príchodom misionára Otca Antona Baníka SDB do Švajčiarska začala dňa 21. septembra 1971 svoju činnosť Slovenská katolícka misia v Zürichu ako prvá samostatná slovenská katolícka misia vo Švajčiarsku. Vtedy sme sa rozhodli, že každoročne prídeme do Einsiedeln poďakovať sa Našej Patrónke za pomoc. Pod jej mocnou ochranou sa blížime ku dňu, kedy po päťdesiaty-krát budeme môcť osláviť Pannu Máriu a povedať – ďakujeme. Ale tak ako pred 50 rokmi sme prosili o niečo, tak teraz ju prosme, aby nielen pre naše spoločenstvo, ale pre celý svet vyprosila u svojho Syna milosť zastavenia šírenia súčasnej nákazy a umožnila nám opäť v pokoji vysloviť: Matka, ďakujeme Ti za príhovor! Za nami sú roky spomienok na všetkých, ktorí začínali, ktorí sa pridali a medzi časom sú v Nebeskom kráľovstve. Pútnickú palicu prevzala mladšia generácia a tak vzácny čas spoločného putovania pokračuje. Začiatočníci púte sa určite veľmi tešia z impulzu potreby modlitby za národ, za spoločenstvo vo svete a predovšetkým za svoj život. (Aristid Zelenay)